George Orwell
ZVIERACIA
FARMA
VYDAVATEĽSTVO
SLOVART
- 2 -
(c) George Orwell, 1945
Slovák edition (c) Vydavateľstvo Slovart, s. r. o.,
Bratislava, 1998
Translation (c) Miloš Ruppeldt, 1998
1. vydanie
- 3 -
I
Pán Jones, majiteľ Panskej farmy, pozatváral na noc
kurín, bol však taký opitý, že zabudol privrieť aj otvory na dvierkach.
V tancujúcom svetelnom pruhu lampáša sa širokým krokom
pretackal cez dvor, pri zadnom vchode skopol z nôh čižmy,
zo suda v komore si načapoval posledný pohár piva a zamieril
hore rovno do postele, kde už chrápala pani Jonesová.
Len čo v spálni zhaslo svetlo, vo všetkých hospodárskych
budovách nastala hotová trma-vrma. Už cez deň sa začalo
povrávať, že starému kancovi Majorovi, nositeľovi výstavného
vyznamenania, sa minulú noc prisnil zvláštny sen, s ktorým
sa chcel zveriť ostatným zvieratám. Dohoda znela, že sa
všetky zídu vo veľkej stodole, hneď ako sa pán Jones odprace.
Starý Major (tak ho volali, hoci vystavovali ho pod menom Willigdonský
krásavec) požíval na farme takú veľkú úctu, že každé
bolo ochotné obetovať hodinku spánku, len aby si vypočulo, čo
sa im Major chystá povedať.
Na konci veľkej stodoly sa už na akomsi vyvýšenom pódiu
na slame pod lampášom, ktorý visel z trámu, usalašil Major.
Mál dvanásť rokov a v poslednom čase riadne pribral, no ešte
vždy vyzeral majestátne, pôsobil múdro a priateľsky, hoci nemal
osekané kly. Onedlho sa začali schádzať ostatné zvieratá a
pohodlné si vyárendovali svoje miestečká, každé podlá gusta.
Prvé prišli tri psy - Cinta, Ďuska a Lapaj, a po nich prasatá,
ktoré sa rozložili na slame rovno pod tribúnou. Sliepky sa
usadili na podobločniciach, holuby vyleteli na trámy krovu, ovce
a kravy si ľahli hneď za prasce a začali prežúvať. Boxer a Ďatelinka,
dva ťažné kone, prišli spolu, kráčali pomaly a veľmi opatrne
našľapovali zarastenými kopytami, aby nedajbože neublížili
nejakému menšiemu zvieratku ukrytému v slame. Ďatelinka
bola statná, materinsky pôsobiaca kobyla, v približne strednom
veku, no po štvrtom žriebäti sa jej viac nepodarilo udržať si pos-
tavu. Boxer bol obrovské zverisko, len-len že sa zmestil do dverí
maštale, oplýval takou silou ako ktorékoľvek dva kone dovedna.
Biely pás na nose mu pridával tak trochu nasprostastý výraz;
výnimočnou inteligenciou veru nevynikal, no zvieratá si ho
vážili pre jeho zásadovosť a úžasnú húževnatosť. Hneď po koňoch
prišla biela hus Muriela a somár Benjamín. Benjamín bol
najstarší a najmrzutejší obyvateľ farmy. Veľa toho nenahovoril,
no keď sa ozval, obyčajne brýzgol dajakú cynickú poznámku -
napríklad, že Boh ho obdaril chvostom, aby mohol odháňať muchy,
ale on by bol radšej, keby nebolo ani chvosta, ani múch.
Jediný spomedzi všetkých zvierat na farme sa nikdy nezasmial.
Vraj sa niet čomu smiať, odpovedal, keď sa ho pýtali na príčinu.
Boxerovi bol však veľmi oddaný, hoci sa k tomu verejne nehlásil;
obyčajne vedno trávievali nedele v malej ohrade za sadom,
zboku na seba zazerali a neprehodili pritom ani slova.
Len čo sa oba kone zložili, vpochodoval kŕdeľ káčat, ktoré
stratili mamu, tíško pípali a pobehovali hore-dolu, hľadali si
miestečko, kde by ich nikto nepristúpil. Ďatelinka im veľkou
prednou nohou urobila akúsi ohradu, kačiatka sa v nej zahniezdili
a okamžite zaspali. Neskôr afektované došla pochabá parádnica
biela kobyla Moly, ktorá ťahala bričku pána Jonesa a
koketné prežúvala kocku cukru. Zaujala miesto hneď vpredu a
začala zvodne pohadzovať hrivou dúfajúc, že upúta pozornosť
červenými stuhami, ktorými ju mala poprepletanú. Posledná zo
všetkých prišla mačka, najprv sa ako obyčajne poobzerala po
teplučkom miestečku, až sa nakoniec vtlačila medzi Boxera a
Ďatelinku; tam si spokojne priadla počas celého Majorovho prejavu,
a nepočula z neho ani slova.
Boli tu teda všetky zvieratá okrem Mojžiša, zdomácneného
havrana, ktorý spal na bidielku pri zadnom vchode. Keď
Major videl, že sa všetci pohodlne uvelebili a netrpezlivo čakajú,
zakrochol si a začal:
"Druhovia, už ste počuli, že dnes v noci sa mi pri
snil čudný sen. Ale k nemu sa vrátim neskôr. Najprv vám poviem
niečo iné. Myslím, druhovia, že už medzi vami nebudem
dlho, ale skôr ako zomriem, považujem si za povinnosť podeliť
sa s vami o múdrosť, ktorú som za svojho života nadobudol.
- 5 -
Som starý, dlho som sám ležal v chlieve, a tak som mal dosť
času premýšľať o živote; nuž a dovolím si tvrdiť, že ho dnes
chápem lepšie než ktorékoľvek iné zviera. A práve o tom chcem
s vami hovoriť.
Druhovia, čo je podstatou života nás, zvierat? Povedzme
to otvorene: náš život je biedny a krátky, samá lopota. Narodíme
sa, dostávame iba toľko potravy, aby sme nezdochli, a tie,
ktoré sú na to určené, musia ešte aj drieť do posledného zvyšku
síl ako otroci; no len čo prestávame byť užitočné, ohavné kruto
nás zabíjajú. Po roku života nijaké zviera v Anglicku nevie, čo je
to šťastie alebo oddych. Nijaké zviera v Anglicku nie je slobodné.
Život zvieraťa je len utrpenie a otročina; taká je pravda.
Vari je to dané zákonmi prírody? Je to preto, lebo naša
zem je taká chudobná, že nemôže zaručiť slušnú existenciu
všetkým, čo na nej žijú? Nie, druhovia, tisíckrát nie! Anglická
zem je úrodná, podnebie dobré, pôda schopná poskytnúť hojnosť
potravy oveľa väčšiemu množstvu zvierat, ako na nej žije
teraz. Už len táto naša farma by uživila tucet koni, dvadsať
kráv, sto oviec - a všetci by si žili v pohodlí a dôstojne, tak ako
si to teraz nikto z nás nevie ani predstaviť. Prečo teda stále trpíme
v takýchto mizerných podmienkach? Pretože takmer všetko,
čo svojou prácou vyprodukujeme, nám kradnú ľudia. Tu,
druhovia, tu je odpoveď na všetky naše problémy. Sú zhrnuté v
jednom jedinom slovíčku - ČLOVEK. Človek je jediným naším
skutočným nepriateľom. Odstráňme Človeka a navždy sa zbavíme
základnej prapríčiny hladu a nadpráce.
Človek je jediný tvor, ktorý len konzumuje, a neprodukuje.
Nedáva mlieko, neznáša vajcia, je prislabý, aby ťahal pluh,
nevie utekať tak rýchlo, aby chytal zajace. A napriek tomu je
pánom všetkých zvierat. Zapriahol ich do práce a vracia im len
minimum, aby neskapali od hladu, a zvyšok si necháva pre seba.
My obrábame zem, náš trus ju zúrodňuje, a napriek tomu
nikto z nás nevlastní nič okrem svojej holej kože. Vy, kravy, ktoré
ste tu predo mnou, koľko tisíc litrov mlieka ste vydali za posledný
rok? A čo sa stalo s mliekom, ktoré malo prispievať k
zdravému rastu vašich teliat? Do poslednej kvapky šlo dolu hrdlom
našich nepriateľov. A vy, sliepky, koľko vajec ste zniesli za
- 6 -
tento posledný rok a z koľkých sa vyliahli kuriatka? Celý ten
rozdiel putoval na trh a pán Jones a jeho ľudia na nich zarobili.
Kde sú tie štyri žriebätká, Ďatelinka, ktoré si priviedla na svet a
mali by ti byť oporou a radosťou v starobe? Všetky ich predali,
len čo dovŕšili rok - už nikdy neuvidíš ani jedno. Čo si si vyslúžila
za štyri pôrody a za všetku tú lopotu na poli, čo okrem úbohých
prídelov jedla a miesta v maštali?
A ešte ani tie biedne životy nám nedožičia prirodzene
dožiť do konca. Ja osobne sa nemôžem veľmi sťažovať, pretože
patrím k tým šťastnejším. Mám dvanásť rokov a splodil som
vyše štyristo detí. Normálny život prasaťa. Ale nijaké zviera nakoniec
neunikne krutému nožu. Každý z vás, mladých bravov,
čo sedíte predo mnou, bude do roka ryčať na bitúnku. Táto hrôza
nás nevyhnutne čaká všetkých - kravy, prasce, ovce. Ani
kone a psy nemajú lepší osud. Hneď v ten deň, keď ti ochabnú
svaly, Boxer, keď stratíš svoju povestnú silu, pošle ťa Jones ku
konskému mäsiarovi, ktorý ti podreže hrdlo a uvarí ťa pre poľovníckych
psov. A pokiaľ ide o psy, keď zostarnú a vypadajú
im zuby, Jones im priviaže na krk tehlu a hodí ich do najbližšieho
rybníka.
Či nie je nad slnko jasnejšie, druhovia, že všetko naše
zlo pochádza z tyranie páchanej ľudským pokolením? Zbavme
sa človeka a výsledky našej práce budú patriť nám. Za noc by
sme sa mohli stať bohatými a slobodnými. Čo teda pre to musíme
urobiť? Pracovať dňom i nocou, telom i dušou na zvrhnutí
človeka! To je moje posolstvo, druhovia: VZBURA! Neviem,
kedy k nej dôjde, možno to bude o týždeň, možno o sto rokov,
ale akože mám slamu pod nohami, viem, že skôr či neskôr
spravodlivosť musí prísť. Zamyslite sa, druhovia, venujte tomu
aspoň zvyšok svojho krátkeho života! A predovšetkým odkážte
toto moje posolstvo ďalším generáciám, tým, čo dovedú náš
zápas do víťazného konca.
A nezabudnite, druhovia, vaše rozhodnutie musí byť nezvratné.
Nesmiete sa dať obalamutiť. Nikdy neverte, ak vám
budú nahovárať, že ľudia a zvieratá majú spoločné záujmy, že
blahobyt jedných je aj blahobytom druhých. To všetko sú klamstvá.
Človek slúži výlučne svojim záujmom! A medzi nami zvie-
7 -
ratami nech prekvitá dokonalá súdržnosť, neochvejné priateľstvo
v spoločnom boji. Všetci ľudia sú nepriatelia. Všetky zvieratá
sú si druhmi."
V tej chvíli nastal úžasný rozruch. Počas Majorovho prejavu
sa štyri veľké potkany vykradli z dier, sadli si na zadné a
počúvali. Zrazu ich zbadali psy a potkany sa zachránili len bleskovým
útekom. Major zdvihol paprču, aby si vynútil ticho.
"Druhovia," povedal, "je tu jeden bod, ktorý si musíme
vyjasniť. Sú divé zvieratá, napríklad zajace a potkany, naši priatelia,
alebo nepriatelia? Hlasujme. Navrhujem tomuto zhromaždeniu
zaujať stanovisko k spomenutej otázke! Sú potkany priatelia?"
Hlasovanie prebehlo okamžite a účastníci sa prevažnou
väčšinou zhodli na tom, že potkany sú im druhmi. Len štyria boli
proti - tri psy a mačka, ktorá, ako sa neskôr ukázalo, hlasovala
za aj proti. Major pokračoval:
"Už len krátko. Chcem iba zopakovať: nikdy nezabúdajte
na svoju povinnosť nenávidieť človeka a všetky jeho maniere.
Každý, kto chodí na dvoch nohách, je nepriateľ. Kto chodí na
štyroch nohách alebo má krídla, je priateľ. A nezabúdajme, že v
zápase s človekom nesmieme prevziať jeho spôsoby. Aj keď si
ho podmaníme, nesmieme prijať jeho zvyky. Nijaké zviera nikdy
nesmie bývať v dome alebo spať v posteli, obliekať sa, požívať
alkohol, fajčiť, dotýkať sa peňazí alebo zaoberať sa obchodom.
Všetky ľudské zvyky sú zlo. A čo je najdôležitejšie, nijaké zviera
nikdy nesmie tyranizovať príslušníka svojej rasy. Slabí či silní,
múdri či hlúpi, všetci sme si bratia. Nijaké zviera nikdy nesmie
zabiť iné zviera. Všetky zvieratá sú si rovné.
A teraz vám, druhovia, porozprávam, čo sa mi snívalo
predošlej noci. Ťažko ten sen opísať. Bol to sen o Zemi, z ktorej
zmizol človek. To mi ale pripomenulo čosi, na čo som už dávno
zabudol. Pred mnohými rokmi, keď som bol ešte malý bravček,
moja matka si s inými prasnicami spievala starú pesničku, z
ktorej poznali iba melódiu a prvé tri slová. Ako mláďa som ten
nápev vedel, ale časom mi vyfučal z hlavy. No včera v noci sa
mi vo sne opäť vynoril. A čo je dôležité, vynorili sa mi aj slová
piesne, ktoré zvieratá kedysi dávno spievali a ktoré potom na
- 8 -
dlhé generácie upadli do zabudnutia. Zaspievam vám tú pieseň,
druhovia. Som už starý a mám chrapľavý hlas, ale keď vás naučím
melódiu, zaspievajte si ju samé. Volá sa Zvery Anglicka."
Starý Major si odkrochal a začal spievať. Ako povedal,
hlas mal vskutku chrapľavý, ale spieval celkom dobre. Bola to
nákazlivá melódia, niečo medzi Aničkou dušičkou a Kukurukuku.
Slová zneli:
Zvery Anglicka aj írska,
zvery všetkých klím a rás -
zvesť vám nesiem o tých zlatých časoch,
ktoré prídu raz!
Tyran človek z trónu
zvrhnutý raz navždycky -
len zvieratá budú šliapať
na plodný íl anglický.
Zbavíme sa krúžkov v nose,
ostrôh, podkov, postroja.
Kruté biče nás už nikdy
nevyrušia z pokoja.
Zbohatneme nevídane:
ďatelina, ovos, raz,
slama, fazuľa a repa...
ba aj jačmeň bude náš!
Vzplanú zore nad anglické role,
čírosť vstúpi do vody,
slastné budú viať i vánky
v ten deň našej slobody!
O ten deň sa treba snažiť,
nielen prosiť nebesá!
Za slobodu, kravy, kone,
husi, morky, spojte sa!
- 9 -
Zvery Anglicka aj írska,
zvery všetkých klím a rás,
šírte správu o tých zlatých
časoch, ktoré prídu raz!
Pieseň strhla zvieratá do úplného vytrženia. Ako sa chýlila
ku koncu, pridávali sa k Majorovi. Dokonca aj tie najhlúpejšie
pochytili melódiu a niekoľko slov, a čo šikovnejšie, ako prasatá
a psy, ju o chvíľu vedeli celú naspamäťkoncu, pridávali sa k Majorovi. Dokonca aj tie najhlúpejšie
pochytili melódiu a niekoľko slov, a čo šikovnejšie, ako prasatá
a psy, ju o chvíľu vedeli celú naspamäť. A potom, po niekoľkých
cvičných pokusoch, celá farma burácala Zvermi Anglicka v úžasnej
harmónii. Kravy ju bučali, psy zavýjali, ovce bľačali, kačice
kvákali. Boli pesničkou také nadšené, že si ju zaspievali
päť ráz za sebou; a možno by ju spievali až do rána, keby ich
nevyrušili.
Žiaľ, na ten hurhaj sa zobudil pán Jones, ktorý vyskočil z
postele presvedčený, že do dvora vtrhla líška. Schmatol pušku,
ktorá vždy stála opretá v rohu spálne, a do tmy vypálil nábojnicu
číslo šesť. Broky sa zaryli do steny stodoly a zhromaždenie
sa náhle skončilo. Všetci sa rozpŕchli na miesta, kde spávali.
Vtáky vyskočili na bidlá, ostatné zvieratá sa uložili do slamy a o
chvíľu celá farma spala.
- 10 -
II
Tretiu noc nato starý Major pokojne v spánku zomrel. Pochovali
ho na konci sadu.
Toto všetko sa udialo začiatkom marca. Nasledujúce tri
mesiace sa niesli v znamení rozsiahlej sprisahaneckej aktivity.
Majorov prejav dal inteligentnejším zvieratám úplne nový pohľad
na svet. Netušili, kedy by mala vypuknúť revolúcia, ktorú
predpovedal Major, ani nemali dôvod myslieť si, že sa jej ešte
dožijú, no jedno im bolo jasné: musia sa na ňu pripraviť. Vzdelávanie
a organizácia akosi prirodzene pripadli prasatám, ktoré
boli všeobecne považované za najmúdrejšie. Medzi nimi mali
výsadné postavenie dva mladé kance Snehuliak a Napoleon,
ktorých pán Jones choval na predaj. Napoleon bol veľký, pomerne
zlostne vyzerajúci kanec, jediný z berkširského plemena
na farme; veľa toho nenahovoril, ale získal si vážnosť, pretože
vždy dokázal presadiť svoje. Snehuliak bol oveľa živší ako Napoleon,
výrečnejší a nápaditejší, ale nevynikal pevným charakterom.
Všetky ostatné bravy na farme boli kŕmniky. Vynikal medzi
nimi najmä Kvičiak, malé vrtké tučné prasa s okrúhlymi líčkami,
žmurkajúcimi očkami a prenikavým hlasom. Bol vynikajúci
rečník, a keď polemizoval o dajakom veľmi dôležitom bode, poskakoval
z boka na bok a švihal pritom chvostíkom, čo pôsobilo
veľmi sugestívne. O Kvičiakovi sa hovorilo, že by aj čierneho
presvedčil, že je biely.
Títo traja spracovali úvahy starého Majora do kompletného
myšlienkového systému, ktorý nazvali animalizmus. Niekoľko
nocí v týždni, keď pán Jones zaspal, usporadúvali tajné
schôdze v stodole a vysvetľovali ostatným princípy animalizmu.
Spočiatku narážali na nesmiernu hlúposť a apatiu. Niektoré
zvieratá hovorili o povinnej lojalite k farmárovi Jonesovi, hovorili
o ňom ako o "pánovi", alebo mali smiešne poznámky, napríklad
- 11 -
"pán Jones nás živí; keby ho nebolo, zomreli by sme od hladu".
Iné zas kládli otázky ako: "Prečo by sme sa mali trápiť tým, čo
bude po našej smrti?" Alebo: "Ak má zákonite vypuknúť revolúcia,
čo na tom, či ju budeme pripravovať alebo nie?" A prasatá
im len s ťažkosťami vysvetľovali, že toto je proti duchu animalizmu.
Najhlúpejšie zo všetkých sa vypytovala Moly, biela kobyla.
Hneď prvá otázka, ktorú Snehuliakovi položila, znela: "Bude
aj po revolúcii cukor?"
"Nie," prísne odvetil Snehuliak. "Na tejto farme sa nedá
vyrábať cukor. A okrem toho, nebudeš ho potrebovať. Budeš
mať ovsa a sena, koľko len budeš chcieť."
"A budem môcť naďalej nosiť v hrive stuhy?" pýtala sa
Moly.
"Milá družka," povedal Snehuliak, "tie stuhy, na ktorých
tak lipneš, sú iba znakom tvojho otroctva. Nechápeš, že sloboda
je vzácnejšia ako stuhy?"
Moly prikývla, ale nebolo to veľmi presvedčivé.
Ešte tvrdší boj museli prasatá zvádzať s klamstvami, ktoré
šíril zdomácnený havran Mojžiš. Bol miláčikom pána Jonesa,
všade špehoval, roznášal fámy, ale bol to skvelý rečník. Tvrdil,
že vie o tajomnej krajine zvanej Lízanková vysočina, kam sa
dostanú po smrti všetky zvieratá. Vraj sa rozprestiera kdesi na
oblohe, kúsok nad oblakmi, vravel Mojžiš. V Lízankovej vysočine
je nedeľa sedemkrát do týždňa, ďatelina tam rozvoniava po
celý rok a hrudky cukru či pochúťky z ľanových semien vytvárajú
ploty. Zvieratá Mojžiša nenávideli, pretože ustavične táral a
nikdy nepracoval. Niektoré z nich však verili v Lízankovú vysočinu
a prasce mali čo robiť, aby ich presvedčili, že takáto krajina
neexistuje.
Najoddanejšími žiakmi boli dva ťažné kone Boxer a Ďatelinka.
Mali síce veľké ťažkosti so samostatným myslením, ale
keď už raz uznali prasatá za svojich učiteľov, prijímali všetko,
čo im tie povedali, a v jednoduchom podaní to šírili ďalej medzi
ostatné zvieratá. Ani raz nevynechali tajnú schôdzu v stodole a
vynikali v speve Zverov Anglicka, ktorým sa zhromaždenie vždy
končilo.
Ukázalo sa, že revolúcia prišla skôr a prebehla jedno-
12 -
duchšie, ako ktokoľvek predpokladal. Hoci bol farmár Jones
dlhé roky tvrdý pán a schopný hospodár, v poslednom čase sa
mu veľmi nedarilo. V súdnom procese prišiel o balík peňazí a
začal piť viac, ako sa patrilo. Niekedy celé dni leňošil vo windsorskom
kresle v kuchyni, čítal noviny, popíjal a z času na čas
kŕmil Mojžiša omrvinkami chleba namočenými v pive. Jeho ľudia
boli leniví a nečestní, polia zarástli burinou, strechy začali
zatekať, ploty boli zanedbané a zvieratá podvyživené.
Prišiel jún a tráva už bola dosť vysoká na kosenie. V sobotu
večer pred svätojánskou nocou išiel pán Jones do Willingdonu
a tak sa opil vo výčape U Červeného leva, že sa vrátil až
v nedeľu na obed. Chlapi zavčas rána podojili kravy a potom sa
vybrali na zajace; nakŕmiť zvieratá sa nenamáhali. Keď sa pán
Jones vrátil domov, okamžite zaspal na pohovke v obývačke s
novinami na tvári, takže zvieratá ani v podvečer ešte stále nedostali
potravu. Takto to už ďalej nemohli vydržať. Jedna z kráv
rohmi prerazila dvere skladiska a všetky zvieratá začali vyliezať
zo svojich pelechov. Vtom sa zobudil pán Jones. Okamžite sa
aj spolu so štyrmi chlapmi vrútil do skladu a biče len tak šľahali
na všetky strany. Ale hladné zvieratá už toho mali dosť. Hoci
vopred nič neplánovali, svorne sa vrhli na svojich tyranov. Jones
a jeho chlapi sa v okamihu ocitli vo víre kopancov a štuchancov
zo všetkých strán. Situácia sa im úplne vymkla z rúk.
Nikdy predtým nevideli zvieratá takto sa správať; vzbura tvorov,
ktoré predtým pokojne mlátili a týrali, ako sa im len zachcelo,
ich na smrť vystrašila. Chvíľu sa pokúšali brániť, no potom vzali
nohy na plecia. Onedlho už všetci piati trielili dolu chodníkom
k hradskej a zvieratá sa im víťazoslávne držali v pätách.
Pani Jonesová vyzrela z okna spálne a keď videla, čo sa
deje, narýchlo nahádzala zopár vecí do plátennej tašky a vykradla
sa z farmy druhou stranou. Mojžiš vyhupol z bidielka,
zatrepotal krídlami a hlasne za ňou krákal. Zvieratá vyhnali Jonesa
a jeho chlapov na cestu a zavreli za nimi bránku z piatich
brvien. A tak revolúcia zvíťazila skôr, ako si niekto stihol uvedomiť,
čo sa vlastne stalo. Jonesa vyhnali, Panská farma bola
ich.
V prvých chvíľach zvieratá nemohli uveriť svojmu šťastiu.
- 13 -
Najprv húfne obehli hranice farmy, akoby sa chceli presvedčiť,
že sa tam nikde neskrýva žiadna ľudská bytosť, potom sa vrhli
späť k hospodárskym budovám, aby zničili posledné stopy nenávidenej
Jonesovej vlády. Vlámali sa do kôlne s postrojom na
konci maštali: uzdy, nosné krúžky, obojky na psy, odporné nože,
ktorými pán Jones kastroval prasatá a baranov, všetko to
zvieratá nahádzali do studne. Zubadla, opraty, klapky na oči i
ponižujúce vrecká na ovos šmarili do ohňa so smeťami, ktorý
plápolal na dvore. Tam našli aj biče. Všetky zvieratá boli vo vytržení,
keď videli, ako ich pohlcujú plamene. Snehuliak hodil do
ohňa i stuhy, ktorými sa zdobievali hrivy a chvosty koňov, keď
sa šlo na trh.
"Stuhy," vyhlásil, "musíme považovať za odev, a to je
znak človeka. Všetky zvieratá majú chodiť nahé." Keď to počul
Boxer, zabehol po malý slamený klobúčik, ktorý nosil v lete ako
ochranu, aby mu muchy neliezli do uší, a tiež ho zahodil do
ohňa.
Zakrátko zvieratá zničili všetko, čo im pripomínalo pána
Jonesa. Napoleon ich potom zaviedol do skladu a každému dal
dvojitú porciu zrna a psom po dva sucháre. Nato si sedem ráz
od začiatku do konca zaspievali Zvery Anglicka, uložili sa
k nočnému spánku a spali ako nikdy predtým.
Na svitaní sa zobudili ako obyčajne, pripomenuli si tú
slávnu udalosť a všetci spoločne vybehli na pastvinu. Poniže
lúky bol kopček, z ktorého bol výhľad takmer na celú farmu.
Zvieratá naň vybehli a obzerali sa navôkol v jasnom rannom
svetle. Áno, bolo to ich, všetko, čo videli, bolo ich! Vo vytržení z
tejto predstavy pobehovali hore-dolu a vzrušene poskakovali.
Kotúľali sa v rose, napchávali sa sladkou letnou trávou, vykopávali
hrudy čiernej zeme a opájali sa jej sýtou vôňou. Potom si
urobili inšpekčnú prehliadku celej farmy a so zatajeným dychom
sa nadchýnali pohľadom na oráčinu, na lúku, na sad, na jazierko,
na háj. Akoby to nikdy predtým nevideli, a ešte ani teraz
nechceli uveriť vlastným očiam, že to všetko naozaj patrí im.
Potom odpochodovali naspäť k budovám a ticho zastali
pred domom Jonesovcov. Aj ten už patril im, ale báli sa vkročiť
dnu. No po chvíli Snehuliak a Napoleon plecami vyrazili dvere a
- 14 -
zvieratá pekne v zástupe vošli dnu. Kráčali veľmi opatrne, lebo
sa báli, aby niečo nezbabrali. Po špičkách prechádzali z izby do
izby, neprehovorili pritom hlasnejšie ako šeptom a s posvätnou
úctou zízali okolo seba na všetok ten neuveriteľný prepych: na
postele s pérovými matracmi, na zrkadlá, na pohovku čalúnenú
konským vlásím, na bruselský koberec, na litografiu kráľovnej
Viktórie, ktorá visela nad kozubom v obývačke. Práve schádzali
dolu schodmi, keď zistili, že chýba Moly. Poniektoré sa vrátili
hore a našli ju v najkrajšej spálni. Z toaletného stolíka pani Jonesovej
si zobrala belasú stuhu, pridržiavala si ju na pleci
a bláznivo sa zvŕtala pred zrkadlom. Zvieratá ju prísne pokarhali
a vyšli von. Kusy šunky, ktoré viseli v kuchyni, zobrali a zakopali,
sud piva v komore prerazil Boxer kopytom. Inak sa v dome
ničoho ani nedotkli. Hneď vonku sa jednohlasne dohodli, že
budovu farmy zachovajú ako múzeum. Všetci súhlasili, že nijaké
zviera tam nikdy nesmie bývať.
Zvieratá sa naraňajkovali, potom ich Snehuliak s Napoleonom
zvolali znova.
"Druhovia," povedal Snehuliak, "je pol siedmej a pred
sebou máme dlhý deň. Dnes začíname s kosbou. Ale je tu ešte
niečo, čomu sa musíme venovať najsamprv."
Prasatá im prezradili, že za posledné tri mesiace sa naučili
čítať a písať zo starých šlabikárov, ktoré kedysi patrili deťom
pána Jonesa. Našli ich na smetisku. Napoleon poslal po nádobky
s bielou a čiernou farbou a viedol zvieratá k drevenej bránke
pri hradskej. Potom Snehuliak (pretože vedel najlepšie písať)
zobral štetku medzi dva prsty paprče a na vrchnej hrade bráničky
zatrel PANSKÁ FARMA a napísal ZVIERACIA FARMA.
Odteraz sa bude volať takto. Potom sa vrátili k hospodárskym
budovám a Snehuliak s Napoleonom poslali po rebrík, ktorý dali
oprieť o zadnú stenu veľkej stodoly. Vysvetlili, že svojím štúdiom
za posledné tri mesiace dospeli k tomu, že princípy animalizmu
sa dajú zhrnúť do siedmich bodov. Tých sedem bodov
teraz napíšu na stenu; budú predstavovať nemenný zákon,
podľa ktorého sa budú zvieratá riadiť na večné časy a nikdy
inak! S istými ťažkosťami (prasa má problémy udržať rovnováhu
na rebríku) sa Snehuliak vyškriabal hore a pustil sa do prá-
15 -
ce. Kvičiak stál niekoľko priečok poniže a držal nádobku s farbou.
Snehuliak napísal prikázania na podechtovanú stenu veľkými
bielymi písmenami, ktoré boli čitateľné aj z tridsiatich metrov.
Stálo tam toto:
SEDEM PRIKÁZANÍ
1. Každý, kto chodí na dvoch nohách, je nepriateľ.
2. Každý, kto chodí na štyroch nohách alebo má
krídla, je priateľ.
3. Nijaké zviera sa nikdy nebude obliekať.
4. Nijaké zviera nebude spať v posteli.
5. Nijaké zviera nebude piť alkohol.
6. Nijaké zviera nezabije iné zviera.
7. Všetky zvieratá sú si rovné.
Bolo to napísané veľmi úhľadne a okrem toho, že "priateľ"
bolo napísané "praiteľ" a "S" vykrútené opačne, všetko
ostatné bolo správne. Potom Snehuliak všetkým prečítal nápis.
Zvieratá súhlasne prikyvovali a tí šikovnejší sa ihneď začali učiť
prikázania naspamäť.
"A teraz, druhovia," zvolal Snehuliak, keď odhodil maliarsku
štetku, "na pole! Nech je otázkou našej cti, že kosbu zvládneme
rýchlejšie ako Jones a jeho chlapi!"
Vtom však tri kravy, ktoré už od istej chvíle neboli vo svojej
koži, začali hlasno bučať. Dvadsaťštyri hodín ich nikto nepodojil
a vemená mali na prasknutie. Po chvíľke premýšľania poslali
prasatá po vedrá a pomerne úspešne ich podojili, veď mali
paprče dobre prispôsobené na túto činnosť. Čoskoro sa päť
vedier naplnilo penivým smotanovým mliečkom, na ktoré sa
mnohé zvieratá dívali so značným záujmom.
"Čo bude s tým mliekom?" spýtal sa ktosi.
"Jones nám z neho sem-tam črpol do krmiva, "povedala
jedna zo sliepok.
"Čo tam teraz po mlieku, druhovia!" zvolal Napoleon a
postavil sa pred vedrá. "To sa vybaví potom. Teraz je dôležitej-
16 -
šie kosenie. Druh Snehuliak vás povedie. Ja prídem o chvíľu.
Vpred, druhovia! Tráva čaká!"
A tak sa zvieratá hrnuli k lúke, aby sa pustili dokosenia.
Keď sa večer vrátili, ukázalo sa, že mlieko zmizlo.
- 17 -
III
Ako sa len lopotili a dreli, aby seno dostali pod strechu!
Ich námaha však bola odmenená, pretože kosba sa skončila
úspešnejšie, než dúfali.
Niekedy bola robota skutočne ťažká; náradie bolo totiž
vyrobené pre ľudí, a nie pre zvieratá, ťažko ho bolo používať
zvieratám, keď nevedeli stáť na zadných nohách. Ale prasatá
boli šikovné, vyriešili každý problém. Veď také kone poznali
každý kúsoček lúky a v podstate vedeli kosiť a hrabať seno
oveľa lepšie ako Jones a jeho chlapi. Prasatá vlastne nepracovali,
iba organizovali prácu a kontrolovali ostatných. Keď už mali
také výnimočné vedomosti, bolo len prirodzené, že sa ujali
vedenia. Boxer a Ďatelinka sa zapriahli do kosačky alebo hrabačky
(samozrejme, teraz nebolo treba zubadla ani uzdy) a
pomaly sa plahočili hore-dolu po lúke, za nimi kráčalo prasa a
volalo "Hijó, druhovia!" alebo "Pŕŕ, druhovia!" podľa potreby. A
všetky ostatné zvieratá, aj tie najmenšie, prevracali a zhrabávali
seno. Dokonca aj kačky a sliepky celý deň hrdlačili na slnku -
nosili v zobákoch stebla. Kosba sa napokon skončila o dva dni
skôr ako za Jonesových čias. Ba čo viac, bola to najvýdatnejšia
kosba, akú kedy farma pamätala. Prakticky nejestvovali nijaké
straty; ostrému zraku sliepok a kačíc neuniklo jediné stebielko
trávy. A ani jedno zviera z farmy neukradlo čo len sústo.
Celé leto šla práca na farme ako hodinky. O takomto
šťastí sa zvieratám dovtedy ani len nesnívalo. Každé sústo potravy
vychutnávali s úžasným pôžitkom, veď bola skutočne ich,
samy si ju dorobili, nepodhadzoval im ju nijaký ufrflaný pán. Teraz,
keď už nebolo zbytočných príživníkov ľudského rodu, každému
zvýšilo viac jedla. Bolo aj viac času na oddych, hoci zvieratá
boli v práci také neskúsené. Narážali na mnohé ťažkosti -
napríklad neskôr, keď prišla žatva, žito museli mlátiť šliapaním,
- 18 -
starodávnym spôsobom, a plevy odfukovať vlastným dychom,
lebo na farme nebola mláťačka - ale so všetkým im pomohli
prasatá svojou šikovnosťou a Boxer svojimi ohromnými svalmi.
Boxera obdivoval každý. Už za Jonesových čias tvrdo pracoval,
ale teraz robil za troch; niekedy sa zdalo, že všetka práca spočíva
len "na jeho mohutných pleciach. Od rána do noci ťahal a
ťahal, vždy tam, kde bola najťažšia práca. Dohodol sa s jedným
z kohútov, aby ho budil každé ráno o polhodinu skôr ako ostatných,
a dobrovoľne sa púšťal do práce tam, kde to bolo najviac
treba, navyše pred začiatkom zvyčajného pracovného času. Na
každý problém, na každú prekážku odpovedal: "Budem pracovať
ešte viac!" - a to si osvojil ako životné krédo.
Každý však pracoval podľa svojich schopností. Napríklad
sliepky a kačice zachránili pri žatve dve merice zrna, lebo pozbierali
všetky stratené klasy. Nikto nekradol, nikto sa nesťažoval
na svoj prídel, prejavy minulosti, ako hádky, hryzenie
a žiarlivosť takmer celkom vymizli. Nikto sa nevyhýbal povinnostiam
- vlastne, skoro nikto. Je pravda, že Moly mala ráno
problémy so vstávaním a z práce odchádzala predčasne pod
zámienkou, že sa jej do podkovy zadrel kamienok. Aj mačka sa
správala akosi podozrivo. Čoskoro si všetci všimli, že ak bola
nejaká práca, mačka sa vytratila. Zmizla na celé hodiny a potom
sa opäť objavila akoby nič, práve keď sa podávalo jedlo,
alebo večer, po pracovnom čase. Vždy však mala také skvelé
výhovorky a priadla tak vrúcne, že jej každý naletel. Jedine starého
somára Benjamína revolúcia vôbec nezmenila. Prácu si
vykonával naďalej tak tvrdohlavo pomaly ako za Jonesových
čias, nikdy sa neulieval, ale ani nepretrhol. O revolúcii a jej výdobytkoch
sa zásadne nevyjadroval. Keď sa ho niekto spýtal, či
je teraz šťastnejší, keď už niet Jonesa, odvetil: "Somári žijú dlho.
Ešte nikto z vás nikdy nevidel mŕtveho somára," a ostatní sa
museli uspokojiť s touto tajomnou odpoveďou.
V nedeľu sa nepracovalo. Raňajky boli o hodinu neskôr
ako obyčajne a po nich nasledovala slávnosť, ktorú ani raz nevynechali.
Začínala sa vztyčovaním zástavy. Snehuliak našiel v
kôlni starý zelený obrus pani Jonesovej a bielou farbou naň
namaľoval kopyto a roh. Táto zástava viala každú nedeľu ráno
- 19 -
na tyči v záhrade pri farme. Zelená preto, vysvetľoval Snehuliak,
lebo predstavuje zeleň anglických polí, a kopyto s rohom
zas znamenajú symbol budúcej Republiky zvierat, ktorá vznikne
po definitívnej porážke ľudskej rasy. Po vztýčení zástavy všetky
zvieratá vpochodovali do veľkej stodoly na verejné zhromaždenie,
ktoré volali schôdza. Tu sa naplánovala práca na nasledujúci
týždeň a predkladali sa rezolúcie na diskusiu. Rezolúcie
predkladali vždy prasatá. Ostatne zvieratá už síce pochopili,
ako sa hlasuje, ale samy nikdy nijakú rezolúciu nevymysleli.
Snehuliak s Napoleonom boli najaktívnejší zo všetkých. Nikdy
sa však nezhodli; ak jeden čosi navrhol, druhý mu určite oponoval.
Dokonca aj keď sa uzniesli, že zriadia malú pastvinu za
sadom ako útulok pre zvieratá v neproduktívnom veku - a proti
tomu nemohol naozaj nikto nič namietať - rozpútala sa búrlivá
debata o tom, v koľkých rokoch má ktoré zviera nárok na zaslúžený
odpočinok.
Schôdze sa vždy končili hymnou Zvery Anglicka a popoludnie
bolo určené na odpočinok.
Prasatá si urobili hlavný stan v kôlni. Tu po večeroch
študovali kováčstvo, tesárčinu a iné dôležité remeslá z kníh,
ktoré si doniesli z farmárovho domu. Snehuliak okrem toho iniciatívne
organizoval zvieratá do takzvaných Zvieracích výborov.
Pracoval neúnavne. Založil Výbor tvorby vajec pre sliepky, Spolok
čistých chvostov pre kravy, Výbor na preškoľovanie divých
zvierat (ten mal za úlohu zdomácňovať potkany a zajace), Hnutie
za belšiu vlnu pre ovce a rôzne iné spolky, pričom zavádzal
aj hodiny čítania a písania. V konečnom dôsledku sa ukázalo,
že tieto projekty boli neúspešné. Napríklad pokus krotiť divé
zvieratá skrachoval hneď na začiatku. Naďalej sa správali ako
predtým a každú láskavosť len zneužívali. Mačka vstúpila do
preškoľovacieho výboru a spočiatku sa v rámci jeho činnosti
prejavovala veľmi aktívne. Jedného dňa ju videli na streche,
ako sa prihovárala vrabcom, ktoré sedeli skoro na jej dosah.
Rozprávala im, že teraz sú všetky zvieratá druhovia a že ak sa
ktorémukoľvek vrabcovi zachce, môže sa priblížiť celkom na
dosah jej labky; vrabce si však držali odstup. Zato lekcie čítania
a písania zaznamenali veľký úspech. Na jeseň bolo každé zvie-
20 -
ra viac-menej gramotné.
Čo sa týka prasiat, tie to už vedeli dokonale. Psy sa naučili
čítať celkom slušne, ale nemali záujem prečítať si nič iné
okrem Siedmich prikázaní. Hus Muriela vedela čítať o niečo
lepšie ako psy a po večeroch niekedy čítavala ostatným zo
zdrapov novín, ktoré našla na smetisku. Benjamín vedel čítať
rovnako dobre ako ktorékoľvek prasa, ale nikdy túto schopnosť
nevyužíval. Tvrdil, že to aj tak nieje na nič dobré. Ďatelinka sa
naučila celú abecedu, ale nevedela písmená spájať do slov.
Boxer sa nemohol dostať za písmeno D. Veľkým ťažkým kopytom
dokázal nakresliť do prachu A, B, C, D a potom len stál, s
ušami dozadu zízal na písmená, niekedy potriasol kučierkou na
čele, všemožne sa snažil spomenúť si, aké písmeno nasleduje
ďalej, ale za každým márne. Zopár ráz sa mu však podarilo
zvládnuť E, F, G, H, ale kým sa ich naučil, vysvitlo, že zabudol
A, B, C a D. Nakoniec sa rozhodol, že sa uspokojí s prvými
štyrmi písmenami a denne si ich potom zo dva razy písaval na
osvieženie pamäti. Moly sa odmietala naučiť všetky písmená,
okrem tých, ktorými sa dalo napísať jej meno. Veľmi úhľadne
ich skladala z halúzok, zdobila kvietkami, potom okolo nich
chodila a obdivovala ich.
Ani jedno z ďalších zvierat na farme sa nedostalo za
písmeno A. Zistilo sa aj to, že hlúpejšie zvieratá, ako napríklad
ovce, sliepky a kačice sa nevedia naučiť naspamäť ani len Sedem
prikázaní. Snehuliak po dlhých úvahách vyhlásil, že prišiel
na to, ako by sa dalo tých Sedem prikázaní zredukovať na jedno
jediné heslo, a to: Štyri nohy dobré, dve nohy zlé. Tvrdil, že
to vystihuje podstatu animalizmu. Kto si ho dokonale osvojí,
bude uchránený pred vplyvom človeka. Vtáky spočiatku namietali,
hľa, veď aj ony majú dve nohy, ale Snehuliak im dokázal,
že to tak nie je.
"Vtáčie krídlo, druhovia," vravel, "je orgán na poháňanie,
a nie na manipuláciu. Preto ho môžeme považovať za nohu.
Typickým znakom človeka je ruka, nástroj, ktorým pácha všetko
zlo."
Vtáky síce nerozumeli Snehuliakovým cudzím slovám,
ale jeho vysvetlenie prijali. Pokorné zvieratá sa pustili učiť na-
21 -
spamäť jeho heslo. ŠTYRI NOHY DOBRÉ, DVE NOHY ZLÉ sa
napísalo veľkými písmenami na zadnú stenu stodoly nad Sedem
prikázaní. Keď sa už to heslo konečne ovce naučili, veľmi
si ho obľúbili a neraz, keď ležali v tráve, spustili zrazu zborový
bľakot: "Štyri nohy dobré, dve nohy zlé! Štyri nohy dobré, dve
nohy zlé!" a mohli bľačať hodiny a hodiny, nikdy ich to neomrzelo.
Napoleon sa nezaujímal o Snehuliakove výbory. Tvrdil,
že výchova mládeže je oveľa dôležitejšia než akákoľvek činnosť
s dospelými. Hneď po žatve Cinta a Ďuska priviedli na svet potomstvo,
vrhli dokopy deväť mocných šteniatok. Len čo psíčence
odstavili, vzal ich k sebe Napoleon, vraj si berie zodpovednosť
za ich výchovu. Zobral ich hore do senníka, kam sa dalo
dostať iba po rebríku z kôlne, a tam ich držal v takej izolácii, že
ostatní na ne čoskoro zabudli.
Záhada okolo mlieka sa čoskoro vysvetlila. Každý deň sa
primiešavalo do pomyjí pre prasatá. Práve dozrievali letné jablká
a tráva v sade bola posiata padavkami. Zvieratá boli presvedčené,
že každé dostane rovnaký prídel. No jedného dňa
vyšiel výnos, že všetky padavky majú byť pozbierané a ponosené
do kôlne pre prasatá. Niektoré zvieratá hundrali, ale márne.
V tomto bode boli všetky prasatá zajedno. Dokonca aj Snehuliak
s Napoleonom. Kvičiaka vyslali, aby to vysvetlil ostatným
zvieratám.
"Druhovia!" zvolal. "Nemyslíte si, dúfam, že my prasatá
konáme z nejakých sebeckých pohnútok?! Mnohé z nás vôbec
nemajú rady mlieko a jablká. Ja sám ich neznášam. Musíme ich
však jesť zo zdravotných dôvodov. Je vedecky dokázané, že
mlieko a jablká obsahujú látky nevyhnutné pre zdravú výživu
prasaťa. My prasatá duševne pracujeme. Celá správa a organizácia
tejto farmy leží na našich pleciach. Dňom a nocou sa staráme
o váš blahobyt. To, že jeme jablká a pijeme mlieko, je
vlastne vo vašom záujme. Viete si predstaviť, čo by sa stalo,
keby sme my prasatá zlyhali? Vrátil by sa Jones! Áno, Jones by
sa vrátil! Určite, druhovia," zvolal priam prosebné, poskočil z
boka na bok a šibal pritom chvostom, "určite sa medzi vami nenájde
nikto, kto by chcel, aby sa sem vrátil Jones!"
- 22 -
V tejto veci mali zvieratá naozaj jasno: nie, nechceli, aby
sa Jones vrátil. Keď sa im to takto naservírovalo, nemali už
žiadne námietky. Bolo to nad slnko jasnejšie - prasatá sa musia
udržiavať v dobrej kondícii. A tak sa bez ďalších prieťahov dohodlo,
že na mlieko a padavky (a napokon aj na celú úrodu jabĺk,
keď dozrú) majú nárok výlučne prasatá.
- 23 -
IV
Na sklonku leta sa takmer po celom grófstve rozchýrili
správy o tom, čo sa udialo na Zvieracej farme. Snehuliak s Napoleonom
každý deň vysielali kŕdle holubov s úlohou zamiešať
sa medzi zvieratá susedných fariem, propagovať revolúciu a
naučiť ich pieseň Zvery Anglicka.
Pán Jones väčšinu tohto času presedel vo výčape U
Červeného leva vo Willingdone a každému, kto bol ochotný počúvať,
sa sťažoval na príšernú nespravodlivosť, na to, ako ho
banda naničhodných zvierat vyhnala z vlastného majetku.
Ostatní farmári s ním v podstate súcitili, ale spočiatku mu veľmi
nepomáhali. V kútiku duše každý z nich potajomky uvažoval,
ako by jeho nešťastie mohol obrátiť vo vlastný prospech. Našťastie,
majitelia dvoch priľahlých fariem boli večne rozhnevaní.
Jedna sa volala Líščí les, bola to veľká, staromódna, zanedbaná
farma, väčšinou porastená lesmi, s lúkami viac-menej spasenými
a so zanedbanými plotmi. Jej majiteľ pán Pilkington bol
ľahtikár, finančne nezávislý statkár, ktorý väčšinu času trávil na
rybačke alebo poľovačke, podľa sezóny. Tá druhá sa volala Ma
jer, bola menšia a lepšie udržiavaná. Jej majiteľ, istý pán Frederick,
surový, ostrý chlapík, bol ustavične zapletený v kadejakých
súdnych sporoch a bol známy tým, že tvrdo presadzoval výlučne
svoje záujmy. Títo dvaja sa tak nenávideli, že sa nikdy nevedeli
na ničom dohodnúť, ani len pre vlastné dobro.
Tak či tak, vzbura na Zvieracej farme ich riadne vystrašila,
nuž úzkostlivo dbali, aby sa zvieratá na ich vlastných hospodárstvách
veľa o tých udalostiach nedozvedeli. Nazdávali sa, že
o dva týždne bude po všetkom. Rozchyrovali, že zvieratá na
Panskej farme (volali ju tak stále, nikdy neprijali názov Zvieracia
farma) sa medzi sebou len bijú a príšerne hladujú. No keď
uplynul istý čas a zvieratá tam očividne nepomreli od hladu,
Frederick a Pilkington zmenili pesničku a začali rozprávať o ú-
24 -
žasných hanebnostiach, ktoré vraj prekvitajú na Zvieracej farme.
Povrávalo sa, že zvieratá sa dali na kanibalizmus, že sa
navzájom mučia žeravými podkovami, že majú spoločné samice.
To je výsledok vzbury proti zákonom prírody, tvrdili.
Nech však robili, čo chceli, týmto fámam nikto celkom
neuveril. Chýry o úžasnej farme, z ktorej zvieratá vyhnali ľudí a
všetku moc zobrali do svojich rúk, kolovali v rôznych nejasných
a poprekrúcaných podaniach a do roka prebehla vlna nepokojov
po celom okolí. Vždy poslušné voly sa zrazu začali vzpierať,
ovce ničili ploty a napchávali sa ďatelinou, kravy prevracali
šechtáre s mliekom, jazdecké kone odmietali preskakovať prekážky
a zhadzovali jazdcov. Ba čo viac, zovšadiaľ sa ozývala
melódia, ale aj slová Zverov Anglicka. Pieseň sa rozšírila priam
bleskovo. Ľudí privádzala do zúrivosti, hoci sa tvárili, akoby to
bol číry nezmysel. Vraveli, že nechápu, ako môžu zvieratá
spievať takú hlúposť. Každé zviera, ktoré pristihli pri spievaní
tejto hymny, na mieste zbičovali. Drozdy ju čvirikali na plotoch,
holuby hrkútali v brestoch, vtierala sa do buchotu kováčskych
dielní, ba i do zvuku kostolných zvonov. Keď ju ľudia počuli,
potajomky sa triasli, veď v nej tušili začiatok svojho konca.
Začiatkom októbra, keď už bolo obilie zožaté, poukladané
do stohov a časť z neho aj vymlátená, preletel oblohou kŕdeľ
holubov a celý bez seba pristál na dvore Zvieracej farmy. Jones
so všetkými svojimi chlapmi i so šiestimi ďalšími z Líščieho lesa
a z Majera prešli bráničkou a postupovali ďalej chodníkom k
farme. Všetci okrem Jonesa, ktorý kráčal na čele s puškou, držali
v rukách palice. Očividne mali v úmysle znovu dobyť farmu.
S tým však zvieratá dávno rátali, a preto vopred urobili
potrebné opatrenia. Snehuliak preštudoval starú knižku o výpravách
Júlia Caesara, ktorú našiel v dome, a teraz mal na starosti
zabezpečenie obrany. Rýchlo vydal príkazy a o niekoľko
minút bolo každé zviera na svojom mieste.
Keď sa ľudia priblížili k hospodárskym budovám, zavelil
Snehuliak k prvému útoku. Všetky holuby v počte tridsaťpäť
začali lietať hore-dolu nad hlavami ľudí a z neveľkej výšky im na
ne špinili. Ľudia sa usilovali brániť, ale medzitým vybehli husi,
ktoré sa skrývali za plotom, a štípali ich do lýtok. Bol to však len
- 25 -
krycí manéver, ktorý mal vniesť zmätok do radov nepriateľa,
veď chlapi ľahko odohnali husi palicami. Vtom Snehuliak zavelil
k druhému útoku. Muriela, Benjamín a všetky ovce so Snehuliakom
na čele sa pustili do ľudí rohmi a kopytami, Benjamín
dorážal zadnými nohami. Chlapi však mali palice a okované
baganče, a teda aj veľkú presilu. Snehuliak zrazu zakvičal na
ústup, všetky zvieratá sa zvrtli a bráničkou vbehli do dvora.
Chlapi začali jasať. Boli presvedčení, že nepriateľ sa dal
na útek a pustili sa ho prenasledovať hlava-nehlava. Práve na
to Snehuliak čakal. Keď zašli hlboko do dvora, tri kone, tri kravy
a ostatné prasatá, ktoré čakali v zálohe v kravíne, vybehli a odrezali
im cestu. Vtedy dal Snehuliak povel k rozhodujúcemu
útoku. On sám si to namieril rovno na Jonesa. Ten ho zbadal,
namieril pušku a strieľal. Guľky škrabli Snehuliaka na chrbte a
jedna z oviec klesla na zem mŕtva. Nato sa Snehuliak bez váhania
vrhol celým svojím metrákom na Jonesa. Chlap vyletel na
kopu hnoja a puška mu vypadla z rúk. Najväčším postrachom
bol však Boxer; vzpínal sa na zadných nohách ako mladý žrebec
a kopal ťažkými okovanými kopytami. Prvým úderom zasiahol
koniara z Líščieho lesa priamo do hlavy, až ho bezvládne
vystrelo do blata. Keď to chlapi videli, poniektorí odhodili palice
a pokúsili sa zdupkať. Zmocnila sa ich panika. O chvíľu ich už
zvieratá húfne preháňali okolo dvora. Naberali ich na rohy, kopali,
hrýzli, dupali po nich. Nebolo na farme zvieraťa, ktoré by
sa im svojím spôsobom nepomstilo. Dokonca aj mačka skočila
zo strechy rovno na plecia jednému z pastierov a pazúrmi sa
mu zaťala do krku, načo príšerne zreval. Len čo sa naskytla
prvá možnosť ústupu, chlapi celí bez seba vybehli z dvora a
trielili k hradskej. A tak sa ich päťminútový neslávny útok skončil
rovnako hanebne, ako sa začal; pri úteku na nich celou cestou
syčal a dobiedzal kŕdeľ husí.
Vytratili sa všetci až na jedného. Vzadu na dvore Boxer
kopytom štuchal do koniara, ktorý ležal dolu tvárou v blate, a
pokúšal sa ho otočiť. Telo nejavilo známky života.
"Je mŕtvy," skormútene povedal Boxer. "Nechcel som ho
zabiť. Zabudol som, že mám podkovy. Kto mi uverí, že som to
neurobil naschvál?!"
- 26 -
"Nebuď útlocitný, druh Boxer!" kričal naňho Snehuliak,
ktorému z rán stále tiekla krv. "Vojna je vojna. A najlepší človek
je mŕtvy človek!"
"Nechcel som ho zabiť, aj keď je len človek," opakoval
Boxer so slzami v očiach.
"Kde je Moly?" zvolal ktosi.
Moly sa skutočne stratila. Na chvíľu nastal hotový poplach.
Boli obavy, že jej dajako ublížili ľudia, alebo že ju dokonca
odvliekli. Nakoniec ju však našli schovanú v maštali s hlavou
zaborenou v kope sena. Skryla sa ihneď, len čo začula výstrel.
Keď sa ostatní vrátili na dvor, vysvitlo, že ten koniar bol zrejme
iba mráčený, lebo medzičasom sa pozviechal a ušiel.
Tentoraz sa zvieratá zišli celé bez seba od vzrušenia,
prekrikovali sa a každé obšírne dokumentovalo svoje zážitky z
boja. Zaraz sa strhla improvizovaná oslava víťazstva. Vztýčili
zástavu, niekoľko ráz zaspievali Zvery Anglicka, potom usporiadali
slávnostný pohreb ovci, ktorá padla v boji, a na hrob jej
zasadili hlohový kríček. Snehuliak predniesol pri hrobe slávnostnú
reč, v ktorej zdôraznil potrebu aj tej najvyššej obete v mene
Zvieracej farmy.
Zvieratá sa jednohlasne dohodli na udeľovaní vyznamenania
Zvierací hrdina prvého stupňa, ktorým hneď poctili Snehuliaka
a Boxera. Mosadzné medaily (boli to vlastne mosadzné
pliešky z postrojov, ktoré sa našli v kôlni) sa mali nosiť v nedeľu
a na sviatky. Mŕtvej ovci udelili rad Zvierací hrdina druhého
stupňa in memoriam.
Veľa sa diskutovalo o prípadnom pomenovaní boja. Nakoniec
sa všetci zhodli, že to bude Bitka pri kravíne, lebo tam
nastúpila záloha, ktorá ju rozhodla. Pušku pána Jonesa našli
pohodenú v kaluži; všetci vedeli, že na farme je zásoba nábojov.
Padlo rozhodnutie, že pušku umiestnia k vlajkovej žrdi ako
delo, z ktorého sa bude strieľať dva razy do roka - dvanásteho
októbra, na počesť výročia Bitky pri kravíne a na svätojánsku
noc, výročie revolúcie.
- 27 -
V
Keď nastala zima, začali pribúdať problémy s Moly.
Každý deň chodila neskoro do práce a ospravedlňovala sa, že
zaspala, sťažovala sa na kadejaké záhadné bolesti, hoci apetít
mala výborný. Pod rozličnými zámienkami utekala z práce k
jazierku a tam sa hlúpo dívala na svoj obraz na hladine. Ale
rozchýrili sa aj oveľa vážnejšie zvesti. Jedného dňa, keď Moly
bezstarostne vošla do dvora, koketné sa oháňala dlhým chvostom
a prežúvala steblo sena, vzala si ju Ďatelinka bokom.
"Moly," prihovorila sa jej, "musím ti povedať niečo veľmi
vážne. Dnes ráno som ťa videla, ako sa pozeráš cez plot, ktorý
oddeľuje Zvieraciu farmu od Líščieho lesa. Jeden z chlapov
pána Pilkingtona stál na druhej strane plota. Hoci som bola dosť
ďaleko, som si takmer istá, že si mu dovolila, aby ťa hladkal po
nose. Čo to má znamenať, Moly?!"
"Nehladkal! Nedovolila som! To nie je pravda!" volala
Moly, poskakovala a hrabala zem.
"Moly! Pozri mi do očí! Môžeš mi dať čestné slovo, že
ten človek ťa nehladkal po nose?"
"To nie je pravda!" zopakovala Moly, ale neodvážila sa
pozrieť Ďatelinke do očí; vzápätí vzala nohy na plecia a odcválala
do polí.
Ďatelinka dostala nápad. Nikomu nič nepovedala, pobrala
sa do Molynej maštale a poprevracala kopytom slamu, na
ktorej spávala. Pod slamou našla ukrytú hromadu kockového
cukru a niekoľko zväzkov rôznofarebných stužiek.
O tri dni nato Moly zmizla. Nejaký čas sa vôbec nevedelo,
kde by mohla byť, potom holuby doniesli správu, že ju videli
na druhom konci Willingdonu. Stála pred hostincom zapriahnutá
do parádnej ľahkej bričky vymaľovanej na červeno - čierno. Akýsi
- 28 -
tučný červenolíci muž v kockovaných pumpkách (a v gamašiach),
ktorý vyzeral ako hostinský, ju tľapkal po nose a kŕmil
cukrom. Hriva nanovo pristrihnutá a v kučierke nad čelom zapletená
šarlátová stuha. Vyzerala veľmi spokojná, aspoň tak
tvrdili holuby. Odvtedy už nikto Moly ani nespomenul.
V januári sa veľmi zhoršilo počasie. Zem bola na kosť a
na poliach sa nedalo robiť. Vo veľkej stodole sa podchvíľou konali
zhromaždenia a prasatá sa zaoberali prípravami na ďalšiu
sezónu. Akosi samozrejme sa zvieratá uzniesli, že prasatá, ktoré
sú zo všetkých zvierat zjavne najmúdrejšie, by mali rozhodovať
o všetkých otázkach farmárskej politiky, no ich rozhodnutia
musia byť ratifikované väčšinou hlasov. Všetko by bolo skvele
fungovalo, keby nie tých večných rozporov medzi Snehuliakom
a Napoleonom. Tí dvaja sa hádali, o čom sa len hádať dalo.
Keď jeden navrhoval osiať väčšiu plochu jačmeňom, druhý určite
presadzoval väčšiu plochu ovsa, a keď jeden z nich povedal,
že to a to pole je výborné na kapustu, druhý určite tvrdil, že sa
nehodí na nič iné, len na repu. Každý z nich mal svojich prívržencov
a niektoré debaty boli naozaj ostré. Snehuliak si na
zhromaždeniach často naklonil väčšinu svojimi brilantnými prejavmi,
Napoleon si zas úspešne získaval priaznivcov v zákulisí.
Mimoriadne sa mu to darilo najmä medzi ovcami. V poslednom
čase si ovce zvykli vybľakovať Štyri nohy dobré, dve nohy zlé,
či už sa to hodilo alebo nie, a často tým prerušovali zhromaždenie.
Zrazu začalo byť nápadné, že ovce vybľakujú Štyri nohy
dobré, dve nohy zlé pri najdôležitejších bodoch Snehuliakových
prejavov. Snehuliak si podrobne preštudoval staršie čísla časopisu
Farmár a dobytkár, ktoré našiel v dome, a mal plno plánov,
ako čo inovovať a rôzne pozlepšovať. Učene hovoril o zavlažovacích
kanáloch, silážach a hospodárení s hnojom, vypracoval
veľmi komplikovaný plán, ako majú zvieratá trúsiť rovno na polia,
každý deň na iné miesto, aby sa ušetrila práca s prevozom.
Napoleon síce nijaké plány nevypracoval, ale potichučky rozširoval,
že Snehuliakove výmysly nevedú k ničomu, a zdalo sa,
akoby vyčkával na svoj čas. Najbúrlivejšia roztržka však nastala
kvôli veternému mlynu.
Na dlhej pastvine neďaleko za hospodárskymi budovami
- 29 -
bol malý kopček, najvyššie položené miesto na farme. Po obhliadke
terénu Snehuliak vyhlásil, že je to ideálne miesto na
stavbu mlyna, ktorý by mohol poháňať dynamo a vyrábať pre
farmu elektrickú energiu. Tou by sa osvetľovali stajne, v zime
by sa ňou vykurovalo, poháňala by cirkulárku, rezačku, krájač
repy aj elektrickú dojičku. Zvieratá o takom niečom nikdy predtým
nepočuli (veď farma bola starosvetska a nástroje na nej
primitívne) a ohúrené počúvali, ako sa Snehuliak rozohňuje nad
obrázkami úžasných prístrojov, ktoré by za nich robili prácu,
kým ony by sa pokojne pásli na poliach, alebo by si cibrili myseľ
čítaním či konverzáciou.
O pár týždňov mal Snehuliak plány na výstavbu mlyna
hotové. Technické detaily vypracoval zväčša podľa troch kníh
pána Jonesa - Tisíc rád pre domácich majstrov, Sám sebe murárom
a Elektrotechnika pre začiatočníkov. Ako pracovňu využíval
Snehuliak kôlňu, v ktorej boli kedysi liahne a mala hladkú
drevenú podlahu, vhodnú na rysovanie. Niekedy tam bol zavretý
celé hodiny. Otvorené knihy mal zaťažené kameňmi a s kúskom
kriedy medzi raticami na paprči chvatne pobehúval horedolu,
kreslil čiarku za čiarkou a sem-tam si zakrochkal od nadšenia.
Postupne sa v plánoch črtali komplikované sústavy rôznych
kladiek a ozubených kolies, nákresy už pokrývali polovicu
dlážky, ale ostatným zvieratám prichodili úplne nepochopiteľné,
i keď veľmi pôsobivé. Všetky sa aspoň raz za deň prišli pozrieť
na Snehuliakove výtvory. Dokonca aj sliepky a kačky, hoci mali
veľký strach, aby náhodou nestupili na kriedové čiary. Len Napoleon
sa držal v úzadí. Hneď od samého začiatku sa postavil
proti mlynu. No jedného dňa sa predsa len nečakane zjavil, aby
si plány poprezeral. Sťažka obišiel kôlňu, pozorne si prezrel
každý detail nákresu, raz či dva razy ich aj oňuchal, potom ešte
chvíľu postál a úkosom na ne hľadel; napokon zdvihol nohu,
vymočil sa rovno na plány a bez slova odišiel.
Farma sa kvôli mlynu rozdelila na dva tábory. Snehuliak
nepopieral, že stavba bude veľmi náročná. Musel by sa nalámať
kameň a z neho vymurovať steny, museli by sa vyrobiť
mlynské krídla a potom zohnať dynamo a káble. (Ako a kde ich
zaobstarajú, o tom Snehuliak nehovoril.) Neustále zdôrazňoval,
- 30 -
že celý projekt by mohol byť hotový do roka. Tak by sa ušetrilo
toľko námahy, že zvieratá by pracovali len tri dni v týždni. Napoleon
však tvrdil, že v súčasnosti je najdôležitejšie zvýšiť potravinovú
výrobu, a ak budú strácať čas výstavbou mlyna, pomrú od
hladu. Zvieratá sa zoskupili do dvoch frakcií, časť pod heslom
Voľte Snehuliaka a trojdňový pracovný týždeň! a druhá Voľte
Napoleona a plné korytá! Len Benjamín sa nepridal ani k jedným.
Odmietal tvrdenia, že by mohlo byť viac jedla, alebo že
mlyn ušetrí prácu. Či bude alebo nebude mlyn, vravel, život ostane
taký, aký vždy bol - zlý.
Okrem sporov o mlyn tu bola ešte otázka obrany farmy.
Zvieratá si plne uvedomovali, že napriek víťazstvu v Bitke pri
kravíne môžu sa ľudia ešte dôraznejšie pokúsiť znovu dobyť
farmu a dosadiť naspäť Jonesa. Mali na to aj ďalšie dôvody,
veď správa o porážke ľudí sa rozniesla po celom okolí a zvieratá
na susedných farmách sa začali búriť. Ako obyčajne, Snehuliak
a Napoleon sa nezhodli ani v tejto otázke. Podľa Napoleona
by mali zvieratá začať vyrábať zbrane a naučiť sa s nimi zaobchádzať.
Podľa Snehuliaka by mali vysielať čoraz viac holubov,
aby rozdúchavali nepokoje na ďalších farmách. Jeden tvrdil, že
sa neubránia a ľudia ich porazia, druhý zas oponoval, že keby
všade prebehla revolúcia, nemuseli by sa brániť. Zvieratá si
najprv vypočuli Napoleona, potom Snehuliaka, a nijako sa nevedeli
rozhodnúť, ktorý má pravdu; jedno je však isté, vždy súhlasili
s tým, kto práve rečnil.
Napokon nadišiel deň, keď Snehuliak dokončil plány. V
najbližšiu nedeľu na schôdzi sa malo hlasovať, či začať s výstavbou
mlyna alebo nie. Keď sa zvieratá zhromaždili vo veľkej
stodole, Snehuliak vstal a napriek tomu, že mu ovce občas zabľačali
do reči, predložil dôvody na obranu výstavby mlyna. Potom
sa postavil Napoleon, aby mu oponoval. Pokojným tónom
vyhlásil, že mlyn je nezmysel, preto odporúča, aby zaň nehlasovali;
nato si rázne opäť sadol. Nehovoril ani tridsať sekúnd a
tváril sa, akoby mu bolo takmer jedno, aký ohlas jeho reč vyvolá.
Vtedy vyskočil Snehuliak, zahriakol ovce, ktoré opäť začali
bľačať, a vášnivo apeloval na prítomných, aby projekt mlyna
schválili. Doteraz boli zvieratá rozdelené približne na dva rov-
31 -
naké tábory, ale Snehuliakova výrečnosť na ne mimoriadne
zapôsobila. V plamenných vetách im vykreslil, ako bude farma
vyzerať, keď už zvieratá na svojich pleciach neponesú bremeno
špinavej práce. Tentoraz zašiel vo svojej fantázii oveľa ďalej
ako len k sekačkám a rezačkám repy. Elektrina, povedal, by
mohla poháňať mláťačky, pluhy, brány, valce, žacie stroje, viazačky
a okrem toho by každú stajňu zásobovala svetlom, teplou
i studenou vodou, dodávala by energiu do elektrického ohrievača.
Keď končil prejav, nebolo pochýb, v čí prospech voľby dopadnú.
Vtedy Napoleon vstal, úkosom zazrel na Snehuliaka a
fistulovane zakvíkal, tak ako ho doteraz ešte nikto nepočul.
Vtom sa vonku ozval príšerný brechot a do stodoly sa
vrútilo deväť ozrutných psov s mosadzou vybíjanými obojkami.
Hnali sa rovno k Snehuliakovi, ktorý len-len stačil uhnúť ich
cvakajúcim zubom. V okamihu vybehol zo stodoly a psy za ním.
Zvieratá boli zaskočené, od úľaku nevydali ani hláska a všetky
sa hrnuli cez dvere, aby videli naháňačku. Snehuliak trielil dlhou
pastvinou, ktorá viedla k ceste. Utekal, ako len prasa vládze,
ale psy mal stále v pätách. Zrazu sa pošmykol a už to vyzeralo,
že ho dostanú. Rýchlo však vstal a rozbehol sa ešte rýchlejšie
ako predtým, ale psy ho opäť doháňali. Jeden mu skoro chňapol
po chvoste, ale Snehuliak ním stihol včas šibnúť nabok. Potom
nasadil hotový šprint, horko-ťažko sa prešmykol úzkou dierou
v plote a viac ho nikdy nevideli.
Vystrašené zvieratá sa mlčky odplichtili späť do stodoly.
Vzápätí dobehli aj psy. Najprv si nikto nevedel vysvetliť, kde sa
tu zrazu nabrali, ale čoskoro sa to objasnilo: boli to šteňatá, ktoré
Napoleon zobral matkám a vychovával v izolácii. Hoci psy
neboli ešte celkom dospelé, boli obrovské a vyzerali divo ani
vlky. Držali sa blízko pri Napoleonovi. Bolo až nápadné, ako v
jeho prítomnosti krútia chvostmi, tak ako predtým iné psy pri
pánovi Jonesovi.
Napoleon sprevádzaný psami vystúpil na vyvýšené pódium,
z ktorého kedysi Major predniesol svoj pamätný prejav.
Oznámil, že od tejto nedele sa zhromaždenia rušia. Vraj je to
iba zbytočná strata času. Odteraz bude všetky otázky týkajúce
sa pracovného režimu farmy riešiť zvláštny výbor prasiat, kto-
32 -
rému sám bude predsedať. Budú sa schádzať osobitne a o svojich
rozhodnutiach ich budú informovať. Zvieratá sa budú naďalej
schádzať každú nedeľu pri vztyčovaní zástavy, zaspievajú
Zvery Anglicka a dostanú príkazy na nasledujúci týždeň; diskutovať
sa však už nebude.
Hoci boli zvieratá ešte šokované vyhnaním Snehuliaka,
toto vyhlásenie ich zarazilo. Niektoré by aj zaprotestovali, keby
vedeli ako. Dokonca aj Boxer vyzeral akosi znepokojene. Zastrihal
ušami, niekoľko ráz potriasol kučierkou nad čelom a úporné
sa pokúšal usporiadať si v hlave myšlienky; no nakoniec
mu aj tak nenapadlo nič, čo by mal povedať. Zato samotné prasatá
boli výrečnejšie. Štyri mladé kŕmniky, ktoré sedeli v prvom
rade, začali prenikavo a nespokojne kvičať, všetky štyri naraz
vyskočili a pustili sa rozprávať jeden cez druhého. No psy, čo
sedeli okolo Napoleona, zrazu hlboko a zlovestne zavrčali, načo
prasatá stíchli a opäť si posadali. Potom sa ozvali ovce, príšerne
bľačali Štyri nohy dobré, dve nohy zlé, čo trvalo takmer
štvrť hodiny a znemožnilo akúkoľvek možnosť diskusie.
Kvičiak dostal za úlohu prejsť celú farmu a vysvetliť
ostatným nové pomery.
"Druhovia," vravel, "verím, že každé tu prítomné zviera si
vysoko váži obeť, ktorú druh Napoleon podstúpil, keď zobral na
svoje plecia ďalšie povinnosti. Nemyslite si, druhovia, že vládnuť
je slasť! Naopak, je to ťažká a zodpovedná úloha. Nikto
neverí úprimnejšie než on, že všetky zvieratá sú si rovné. Sám
by bol najradšej, keby každé zviera mohlo rozhodovať samo za
seba. Ale, druhovia, čo keby ste sa rozhodli nesprávne, kam by
sme sa to dostali?! Len si predstavte, že by ste boli podporili
Snehuliaka v tom jeho mlynskom poblúznení - veď to bol zločinec!"
"Statočne bojoval v Bitke pri kravíne," poznamenal ktosi.
"Statočnosť nestačí," povedal Kvičiak. "Oddanosť a poslušnosť
sú dôležitejšie. A pokiaľ ide o Bitku pri kravíne, som
presvedčený, že príde čas, keď sa zistí, že Snehuliakova úloha
v nej sa zveličovala. Disciplína, druhovia, železná disciplína! To
by malo byť heslo dneška! Jeden chybný krok, a hneď sa na
nás vrhnú nepriatelia. Však by ste nechceli, aby sa vrátil Jo-
33 -
nes?!"
A opäť nebolo o čom diskutovať. Pravdaže zvieratá nechceli,
aby sa Jones vrátil; ak by ho mali nedeľňajšie ranné diskusie
privolať, tak potom s nimi musia rozhodne prestať. Boxer,
ktorý už mal dosť času všetko si premyslieť, vyjadril všeobecné
pocity slovami. "Ak to hovorí druh Napoleon, musí to byť správ
ne." Odvtedy sa mu stalo druhým životným krédom: Napoleon
má vždy pravdu! popri vlastnom: Budem pracovať ešte viac!
Medzitým sa oteplilo a začala jarná orba. Kôlňa, kde
Snehuliak nakreslil plány veterného mlyna, bola zavretá a povrávalo
sa, že ktosi plány zo zeme zmyl. Každú nedeľu ráno o
desiatej sa zvieratá zhromaždili vo veľkej stodole, kde dostali
príkazy na nasledujúci týždeň. V sade vykopali lebku starého
Majora, teraz už holú kosť, a umiestnili ju na kôl pri vlajkovej
žrdi, vedľa pušky. Po vztýčení zástavy museli zvieratá v zástupe
dôstojne prejsť okolo lebky, až potom smeli vojsť do stodoly.
Teraz však nesedávali všetci spolu ako kedysi. Napoleon s Kvičiakom
a Minimusom, ktorý mal úžasný talent na skladanie
piesní a básní, trónili vpredu na pódiu, okolo nich v polkruhu
štyri mladé psy, ostatné prasatá za nimi. Zvieratá sedeli čelom k
nim v hlavnej časti stodoly. Napoleon prečítal ráznym vojenským
štýlom rozkaz na nasledujúci týždeň, potom zvieratá jediný
raz zaspievali Zvery Anglicka a rozišli sa.
Tretiu nedeľu po tom, čo vyhnali Snehuliaka, si zvieratá s
nemalým počudovaním vypočuli Napoleonovo vyhlásenie, že
veterný mlyn sa predsa len bude stavať. Zmenu svojho rozhodnutia
vôbec nezdôvodnil, jednoducho ich iba upozornil, že úloha
si vyžiada veľa tvrdej práce, dokonca bude možno potrebné
znížiť aj prídely jedla. No plány sú už vypracované do najmenších
detailov. Celé posledné tri týždne na nich pracovala špeciálna
skupina prasiat. Výstavba veterného mlyna a s ním súvisiacich
zariadení by mala trvať dva roky.
V ten večer Kvičiak dôverne vysvetľoval ostatným zvieratám,
že Napoleon v skutočnosti nikdy nebol proti stavbe mlyna.
Naopak, on celý projekt od začiatku obhajoval, a Snehuliak ten
plán, ktorý nakreslil na dlážku v liahni, vlastne vykradol z Napoleonových
poznámok. Veterný mlyn bol v skutočnosti Napoleo-
34 -
nov nápad. Prečo teda proti nemu tak urputne bojoval, spýtal sa
ktosi. Kvičiak sa zrazu zatváril veľmi chytrácky. Vraj to vyplýva
zo skúseností druha Napoleona, vyhlásil. Ten iba predstieral,
že je proti výstavbe veterného mlyna; jednoducho bol to manéver,
aby sa zbavil Snehuliaka, ktorý bol nebezpečný a mal zlý
vplyv. Teraz, keď sa ho už zbavili, môžu vo svojich plánoch pokojne
pokračovať bez toho, že by im do toho zasahoval. "Toto,"
povedal Kvičiak, sa volá taktika. Veselo sa potom smial, poskakoval
a vrtel chvostom. Zvieratá si neboli nacistom, čo to slovo
znamená, ale Kvičiak hovoril tak presvedčivo a tri psy, ktoré boli
zhodou okolností s ním, vrčali tak zlovestne, že jeho vysvetlenie
prijali bez ďalších otázok.
- 35 -
VI
Celý ten rok zvieratá dreli ako otroci. Z práce sa však
tešili; nešetrili úsilím, neváhali sa obetovať, veď si boli vedomé,
že všetko je len pre ich dobro a pre zvieratá, ktoré prídu po
nich, a nie pre bandu lenivých zlodejských ľudí.
Na jar a v lete pracovali šesťdesiat hodín týždenne a v
auguste im Napoleon oznámil, že sa bude pracovať aj v nedeľu
popoludní. Táto práca bola výlučne dobrovoľná, ale kto sa nezúčastní,
bude mať skrátený prídel jedla na polovicu. Aj napriek
tomu sa však zistilo, že niektoré úlohy ostali nesplnené. Žatva
sa nevydarila tak ako minulého roku a na dve polia, na ktoré
predtým zasiali kvaku, teraz siať nemohli, pretože ich včas nezorali.
Všetko naznačovalo, že nastávajúca zima bude ťažká.
Pri výstavbe mlyna sa vynorili neočakávané ťažkosti. Na
farme bol dobrý vápencový lom a v jednej z hospodárskych budov
našli dosť piesku aj cementu, takže všetok potrebný materiál
na stavbu bol pokope. No zvieratá nevedeli, ako vápenec
lámať na potrebné kusy. Zdalo sa, že to ide iba krompáčom a
sochorom, ani jedno zviera ich však nemohlo používať, lebo
žiadne nevedelo stáť na zadných nohách. Po týždňoch márnej
námahy dostal ktosi dobrý nápad - využiť zemskú príťažlivosť.
Na dne lomu sa povaľovali obrovské balvany, ktoré boli na
stavbu priveľké. Zvieratá ich omotali lanami a potom ich spoločne
- kravy, kone, ovce, všetko, čo sa vedelo chopiť lana, dokonca
v niektorých kritických chvíľach sa pridali aj prasatá - zúfalo
pomaly ťahali hore svahom na vrch lomu, odkiaľ ich zvalili
dolu, kde sa rozpadli na kúsky. Prevoz rozbitého kameňa bol
potom pomerne jednoduchý. Kone ho odvážali na vrchovato
naložených vozoch, ovce ťahali kamene po kúskoch, dokonca
aj Benjamín a Muriela sa zapriahli do starého koča bývalej majiteľky
a tiež prispeli svojím dielom. Ku sklonku leta sa nazhro-
36 -
maždila slušná kopa kamenia a začalo sa so stavbou pod vedením
prasiat.
Bol to však pomalý, namáhavý proces. Niekedy sa celý
deň do úmoru lopotili, aby vytiahli jediný balvan na vrch lomu, a
keď sa zrútil, nie vždy sa rozbil. Nič by však neboli dosiahli bez
Boxera, ktorého sila prevyšovala silu všetkých ostatných zvierat
dokopy. Keď sa balvan začal šmýkať a zvieratá zúfalo vykrikovali,
už-už sa vidiac pod ním, Boxer sa zakaždým zaprel do lana
a kameň zastavil. Pohľad naňho, ako sa kúsok po kúsku
lopotí hore svahom, ako dychčí, ako ,sa končekmi kopýt zarýva
do zeme zaliaty potom, v každom vzbudzoval obdiv. Ďatelinka
ho niekedy varovala, aby si dával pozor a nepresilil sa, ale Boxer
ju nikdy nepočúvol. Jeho dve heslá Budem pracovať ešte
viac a Napoleon má vždy pravdu sa mu zdali dostatočnou odpoveďou
na všetky otázky. Dohodol sa s kohútom, že ho ráno
bude budiť o trištvrte hodiny skôr namiesto polhodiny. A vo voľných
chvíľach, ktorých v poslednom čase nebolo veľa, chodieval
sám do lomu, zbieral nalámané kamenie a bez pomoci ho
ťahal k stavenisku mlyna.
Počas toho leta neboli na tom zvieratá zle, a to i napriek
ťažkej práci. Ak aj nemali viac jedla ako za Jonesa, nemali ani
menej. Výhoda, že živili len samy seba a nemuseli kŕmiť ešte
päť náročných ľudí, bola taká veľká, že by museli narobiť veľa
chýb, aby o ňu prišli. A zvieracie metódy práce boli často efektívnejšie
než ľudské, dokonca šetrili námahu. Plieť vedeli napríklad
oveľa dôkladnejšie ako ľudia. A keďže žiadne zviera nekradlo,
nebolo treba ohradzovať pastviny od ornej pôdy, čo
ušetrilo také práce, ako údržba plotov a brán. No aj tak začali
na sklonku leta pociťovať rôzne nepredvídané nedostatky. Chýbal
parafínový olej, klince, povraz, sucháre pre psov, železo na
konské podkovy; nič z tohto sa na farme nedalo vyrobiť. Neskôr
budú potrebovať aj semená a umelé hnojivo, okrem toho rôzne
náradie a napokon aj strojové zariadenie pre veterný mlyn. Nikto
si nevedel predstaviť, ako vyrobiť tieto nevyhnutnosti.
Raz v nedeľu ráno, keď sa zvieratá zišli, aby sa oboznámili
s ďalšími úlohami, Napoleon oznámil, že sa rozhodol pre
novú politiku. Odteraz sa Zvieracia farma bude zaoberať ob-
37 -
chodom so susednými farmami; samozrejme, nepôjde o nijaké
kšeftovanie, len o to, aby získali nevyhnutný materiál. Vyhlásil,
že výstavba mlyna predstavuje prvoradý záujem. Preto už urobil
určité prípravy na predaj jedného stohu sena a časti tohtoročnej
úrody pšenice; neskôr, keby bolo treba ešte viac peňazí,
budú musieť odpredať vajcia, najlepšie na trhu vo Willingdone.
Sliepky, povedal Napoleon, by mali priniesť túto obeť na oltár
veterného mlyna.
Zvieratám sa opäť zamarilo, že tu čosi nesedí. Nikdy sa
nemali spolčovať s ľuďmi, nemali obchodovať, používať peniaze
- veď či to neboli úplne prvé uznesenia, na ktorých sa zhodli
na víťaznom zhromaždení, keď vyhnali Jonesa? Všetky zvieratá
si pamätali, že čosi také odhlasovali - alebo sa aspoň nazdávali,
že si to pamätajú. Štyri mladé prasatá, ktoré protestovali, keď
Napoleon zrušil zhromaždenia, sa placho ozvali, ale okamžite
stíchli, keď sa ozvalo príšerné vrčanie psov. Potom ovce ako
zvyčajne spustili Štyri nohy dobré, dve nohy zlé a momentálne
rozpaky boli zažehnané. Napokon Napoleon zdvihol paprču a
vynútil si ticho. Vôbec nebude treba, aby niektoré zo zvierat
prišlo do styku s ľuďmi, veď to je, pochopiteľne, nežiaduce. Celé
to bremeno mienil vziať na seba. Istý pán Whymper, právny
poradca z Willingdonu, sa podujal robiť sprostredkovateľa medzi
Zvieracou farmou a okolitým svetom, každý pondelok si bude
chodiť na farmu po pokyny. Napoleon skončil svoj prejav
zvyčajným výkrikom Nech žije Zvieracia farma! a po zaspievaní
hymny Zvery Anglicka sa zvieratá rozišli.
Potom Kvičiak vykonal obchôdzku po farme, aby zvieracie
mozgy upokojil. Ubezpečil ich, že rezolúcia o zákaze obchodovania
s ľuďmi a o používaní peňazí vlastne nikdy nebola
schválená, dokonca nebola ani navrhnutá. Je to číro-číry výmysel
a stopy jeho vzniku by pravdepodobne smerovali ku klamstvám,
ktoré rozširoval Snehuliak. Zopár zvierat sa zatvárilo
akosi pochybovačné, ale Kvičiak sa prísne spýtal: "Ste si isté,
že sa vám to nesnívalo? Máte doklad o takej rezolúcii? Je to
niekde písomne podchytené?" Bolo nad slnko jasnejšie, že nič
také písomne nejestvuje, a tak sa všetky zvieratá uspokojili s
tým, že sa mýlili.
- 38 -
Každý pondelok pán Whymper navštívil farmu, tak ako
sa dohodli. Bol to malý, lišiacky vyzerajúci chlap s bokombradami;
ako právny poradca nemal veľkú klientelu, prvý si však
uvedomil, že Zvieracia farma potrebuje sprostredkovateľa väčšmi
než ktokoľvek iný a že by stálo za uváženie dať sa na to.
Zvieratá s hrôzou sledovali jeho príchody a odchody a vyhýbali
sa mu, ako sa len dalo. No pohľad na Napoleona, ako štvornožky
dáva príkazy Whymperovi, ktorý stojí na dvoch nohách,
ich napĺňal hrdosťou, a tak sa aspoň čiastočne zmierili s touto
prevratnou zmenou. Vzťahy s ľudskou rasou už neboli celkom
také ako predtým. Nie že by ľudia Zvieraciu farmu teraz, keď
prosperovala, nenávideli menej, naopak, nenávideli ju väčšmi
ako kedykoľvek predtým. Všetci tvrdili, že ju stihne nezvratný
osud a skôr či neskôr skrachuje, navyše, ten veterný mlyn je
vraj už dopredu odpísaný. Stretávali sa v hostincoch a jeden
druhému opisovali, ako padne alebo, ak by aj stál, nikdy nebude
fungovať. No húževnatosť, s akou zvieratá prekonávali problémy,
v nich chtiac-nechtiac vzbudzovala určitý rešpekt. Prejavovalo
sa to i v tom, že začali volať Zvieraciu farmu pravým
menom a prestali si nahovárať, že je to stále Panská farma.
Upúšťali aj od obhajoby Jonesa, ktorý sa medzičasom vzdal
nádeje, že by farmu mohol opäť získať, a presťahoval sa niekam
na iný koniec krajiny. Okrem Whympera Zvieracia farma
nemala ďalší kontakt s okolitým svetom, hoci sa neustále povrávalo,
že Napoleon sa chystá uzavrieť definitívnu obchodnú
dohodu buď s pánom Pilkingtonom z Líščieho lesa alebo s pánom
Frederickom z Majera - ale rozhodne vraj nie s oboma súčasne.
Približne v tom čase sa prasatá z ničoho nič presťahovali
do domu a usadili sa tam. Zdalo sa, že zvieratá sa znovu rozpamätávajú
na istú rezolúciu, ktorú kedysi proti tomu schválili,
ale Kvičiakovi sa ich opäť podarilo presvedčiť, že to tak nie je.
Tvrdil, že je absolútne nevyhnutné, aby prasatá, ktoré sú vlastne
mozgom farmy, mali pokojné prostredie na prácu. Je predsa
pod dôstojnosť, aby taká osobnosť, ako je Vodca (v poslednom
čase nehovoril o Napoleonovi inak ako o Vodcovi) žil v obyčajnom
chlieve. Niektoré zvieratá boli však pohoršené, keď sa do-
39 -
počuli, že prasatá nielenže jedia v kuchyni a oddychujú v obývačke,
ale vraj i spávajú v posteliach. Boxer to prijal ako obyčajne
slovami Napoleon má vždy pravdu, ale Ďatelinke sa zdalo,
že kedysi prijali rozhodné uznesenia proti posteliam, nuž
zašla na koniec stodoly, kde sa snažila rozlúštiť Sedem prikázaní,
ktoré tam boli vypísané na stene. Keď však zistila, že vie
prečítať iba jednotlivé písmená, zašla po Murielu.
"Muriela," povedala jej, "prečítaj mi štvrté prikázanie.
Nehovorí sa tam niečo o tom, že by sa nemalo spávať v posteli?"
Muriela horko-ťažko preslabikovala nápis.
"Stojí tam: Nijaké zviera nesmie spať v posteli s plachtami,
konečne vyjachtala.
Zvláštne, Ďatelinka si nepamätala, že by sa vo štvrtom
bode hovorilo čosi o plachtách, ale keď to stálo na stene, muselo
to tak byť. Kvičiak, ktorý práve náhodou prechádzal okolo s
dvoma či troma psami, okamžite uviedol veci na pravú mieru.
"Takže ste počuli, druhovia," povedal, "že prasatá spia
na farme v posteliach? A prečo nie? Hádam ste si nemysleli, že
niekedy jestvovalo nariadenie proti posteliam. Posteľ je jednoducho
miesto na spanie. Keď sa to tak vezme, aj kopa slamy v
maštali je posteľ. Zakázané boli plachty, tie sú ľudský vynález.
Plachty sme z domu odstránili a spíme pod dekami. Sú to celkom
pohodlné postele! Ale jedno vám môžem povedať, druhovia,
zďaleka nie také pohodlné, ako by sme potrebovali pri
všetkej tej duševnej námahe, ktorú musíme v týchto dňoch vykonávať.
Hádam by ste nás nechceli obrať o odpočinok, druhovia?!
Hádam by ste nechceli, aby sme sa vyčerpali natoľko, aby
sme nezvládli povinnosti?! Alebo chce niekto z vás, aby sa vrátil
pán Jones?!"
Zvieratá ho okamžite ubezpečili, že nie, a viac už nikto
nikdy nespomenul, že zvieratá spia v posteliach. A keď sa o
niekoľko dní potom oznámilo, že prasatá budú ráno vstávať o
hodinu neskôr ako ostatné zvieratá, nikto sa nesťažoval ani na
to.
Keď nadišla jeseň, zvieratá boli ukonané, ale šťastné.
Mali za sebou ťažký rok, predali časť sena a zrna; zásoby po-
40 -
travy na zimu síce zďaleka neboli veľké, ale veterný mlyn stál
za to. Bol už takmer spolovice postavený. Po žatve prišlo obdobie
pekných slnečných dní a zvieratá dreli väčšmi ako inokedy.
Vraveli si, že stojí za námahu lopotiť sa s kusmi kameňa, ak na
stavbe pribudne čo i len ďalší štvrťmeter muriva. Boxer dokonca
niekedy pracoval hodinu či dve aj v noci, pri svite jesenného
splnu. Vo voľných chvíľach obchádzali zvieratá okolo rozostavaného
mlyna, obdivovali pevné a rovné múry, nadchýnali sa
pocitom, že boli schopné vytvoriť niečo také impozantné. Len
Benjamínovi bol mlyn ľahostajný, stavbu vždy odbil zvyčajnou
tajomnou poznámkou, veď somári žijú dlho.
Prišiel november a s ním nemilosrdné juhozápadné vetry.
Ruch na stavbe ustal, lebo v daždi nemohli zvieratá miešať
betón. Jednej noci víchrica zúrila tak prudko, že sa domy na
farme triasli až v základoch a zo strechy stodoly odfúklo zopár
škridiel. Sliepky sa zobudili a vystrašene kotkodákali, lebo sa im
všetkým naraz prisnilo, že kdesi v diaľke začuli výstrel z pušky.
Keď zvieratá ráno vyšli z maštali, videli, že sa zrútil vlajkový
stožiar a brest na začiatku sadu bol vyvalený aj s koreňom ako
reďkovka. Sotva si stihli uvedomiť toto nešťastie, keď sa im z
hrdla vydral zborový zúfalý výkrik. Ich očiam sa naskytol hrozný
pohľad. Veterný mlyn bol v troskách.
Všetky sa k nemu okamžite rozbehli. Napoleon, ktorý len
zriedkavo zrýchľoval chôdzu, utekal na čele. Áno, tam ležalo
ovocie celej ich námahy zrovnané so zemou; kamene, ktoré tak
lopotne nalámali a nanosili, ležali roztrúsené okolo. Neschopné
slova žalostne civeli na hromadu skál. Napoleon chodil mlčky
hore-dolu, občas oňuchal zem. Napriamil chvost a zlovestne
ním vrtel - typický prejav jeho zvýšenej duševnej aktivity. Zrazu
zastal, akoby sa práve rozhodol.
"Druhovia," povedal ticho, "viete, kto je za to zodpovedný?
Viete, kto je ten nepriateľ, ktorý prišiel v noci a zničil nám
mlyn"? Nato zvolal hromovým hlasom "SNEHULIAK"! Spravil to
Snehuliak! Z čírej zloby; myslel si, že prekazí naše plány a
pomstí sa za potupné vyhnanstvo. Ten zradca sa sem prikradol
pod rúškom noci a zničil nám takmer ročnú prácu. Druhovia,
teraz a na tomto mieste odsudzujem Snehuliaka na trest smrti.
- 41 -
Tomu, kto vykoná spravodlivosť, bude udelený titul Zvierací
hrdina druhého stupňa a dostane pol merice jabĺk. Celá merica
pripadne tomu, kto ho privedie živého!"
Zvieratá úplne vyviedla z miery predstava, že Snehuliak
bol schopný takého hrozného činu. Ozval sa rozhorčený rev a
každý začal premýšľať, ako by dolapil Snehuliaka, keby sa vrátil.
Hneď nato sa v tráve neďaleko kopčeka našli prasačie stopy.
Boli zreteľné len niekoľko metrov, ale očividne smerovali k diere
v plote. Napoleon ich dôkladne oňuchal a vyhlásil ich za Snehuliakove:
vyslovil názor, že Snehuliak prišiel pravdepodobne od
Líščieho lesa.
"Ale neotáľajme, druhovia!" povedal Napoleon, keď preskúmal
stopy. "Máme pred sebou veľa práce. Ešte dnes ráno
sa znovu pustíme do stavby veterného mlyna a budeme pracovať
celú zimu, v čase i nečase. Ukážeme tomu mizernému
zradcovi, že našu prácu len tak ľahko nezničí. Zapamätajte si,
druhovia, naše plány ostávajú nezmenené. Splníme ich včas a
do bodky. Vpred, druhovia! Nech žije veterný mlyn! Nech žije
Zvieracia farma!"
- 42 -
VII
Bola to krutá zima. Po náporoch búrok prišli pľušte a
sneh, potom tuhý mráz, ktorý poľavil až v polovici februára.
Zvieratá pokračovali v stavbe veterného mlyna, ako len vládali,
lebo si dobre uvedomovali, že okolitý svet ich sleduje a že závistlivé
ľudské tvory by plesali a triumfovali, keby mlyn nestál
načas.
Ľudia však nechceli veriť, že veterný mlyn zničil Snehuliak.
Tvrdili, že sa zrútil preto, lebo steny boli príliš slabé. Ale
zvieratá vedeli, že v tomto chyba nebola. No aj tak sa rozhodlo,
že steny sa budú stavať meter široké, namiesto polmetrových
ako predtým, čo znamenalo nazhromaždiť oveľa väčšie množstvo
kamenia. Kameňolom bol však dlho úplne zaviaty, takže sa
nič nedalo robiť. Neskôr, keď prišli suché mrazy, trochu pokročili,
ale bola to neúprosná drina a zvieratá už jednoducho nemohli
pociťovať také nadšenie ako predtým. Stále im bolo zima a obyčajne
ich trápil aj hlad. Len Boxera a Ďatelinku nikdy neprešlo
nadšenie. Kvičiak predniesol niekoľko výborných prejavov o
radosti, oddanosti a o dôstojnosti práce, ale ostatné zvieratá
väčšmi povzbudzovala Boxerova sila a jeho neodmysliteľný
výkrik "Budem pracovať ešte viac"!
V januári sa prejavil nedostatok jedla. Prídely zrna sa
drasticky znížili, nasledovalo oznámenie, že namiesto toho sa
bude vydávať porcia zemiakov navyše. Potom sa však zistilo,
že väčšina úrody zemiakov pomrzla, lebo hroble neboli dostatočne
zakryté. Zemiaky zmäkli a stratili chuť, máloktoré sa dali
jesť. Niekedy zvieratá nedostali celé dni nič iné len plevy a sečku.
Všetko nasvedčovalo tomu, že hlad ich neminie.
Bolo životne dôležité zatajiť túto skutočnosť pred okolitým
svetom. Ľudia, posmelení zrútením mlyna, rozchyrovali o
- 43 -
Zvieracej farme klamstvá. Opäť sa šírilo, že zvieratá zomierajú
od hladu a chorôb, že sa medzi sebou neustále klbčia, že sa
dali na kanibalizmus a požierajú svoje mláďatá. Napoleon si
jasne uvedomoval, aké neblahé následky by malo, keby sa rozniesol
chýr o skutočnom stave zásob, a tak sa rozhodol použiť
pána Whympera na šírenie kontrapropagandy. Doteraz s ním
zvieratá prichádzali do styku len veľmi málo alebo vôbec. No
tentoraz Napoleon vybral zopár zvierat, väčšinou ovce, a poučil
ich, aby mimochodom občas trúsili, tak aby to Whymper počul,
že prídely jedla sa zvýšili. Navyše Napoleon prikázal takmer
prázdne sudy v sklade naplniť skoro po vrch pieskom a ten zasypať
zvyškami zrna a hrubej múky. Pri vhodnej príležitosti previedli
Whympera cez sklad, aby videl sudy. Takto ho oklamali a
on ďalej šíril po svete správy, že na Zvieracej farme vôbec nieje
nedostatok jedla.
No tak či onak, koncom januára sa jasne ukázalo, že bude
nevyhnutné niekde získať zrno. Po tieto dni sa Napoleon
zriedkavo ukazoval na verejnosti, všetok čas trávil v dome a pri
každých dverách ho strážili zlostne vyzerajúce psy. A ak sa aj
zjavil, bolo to veľmi obradné; sprevádzalo ho šesť psov, kráčali
tesne pri ňom, a keď sa niekto priblížil, vrčali. Často sa neukázal
dokonca ani v nedeľu ráno a príkazy tlmočil po niektorom
inom prasati, obyčajne po Kvičiakovi.
Raz v nedeľu ráno Kvičiak oznámil, že sa sliepky, ktoré
práve začali znášať, musia vzdať vajec. Napoleon prostredníctvom
Whympera uzavrel dohodu o odpredaji štyristo vajec týždenne.
Za to by získali dostatok zrna a hrubej múky, aby vydržali
do leta, keď sa podmienky zlepšia.
Keď to sliepky počuli, spustili strašný krik. Už predtým ich
ktosi vystríhal, že podobná obeť bude pravdepodobne nevyhnutná,
ale neverili, že by sa také niečo naozaj mohlo stať. Práve
si chystali hniezdočká na jarné sedenie, nuž protestovali, že
ak im teraz zoberú vajcia, bude to vražda. Prvý raz od vyhnania
Jonesa tu došlo k čomusi, čo pripomínalo vzburu. Pod vedením
troch mladých čiernych minoriek sa sliepky rozhodne odmietli
podriadiť Napoleonovmu želaniu. Demonštrovali to tým, že vlietali
hore na trám a tam znášali vajcia, ktoré padali na zem a
- 44 -
rozbíjali sa. Napoleon konal rázne a nemilosrdne. Prikázal zastaviť
prídel krmu pre sliepky a vyhlásil, že zviera, ktoré im dá
čo len zrniečko obilia, stihne trest smrti. Psy dohliadali, aby sa
tieto príkazy plnili. Sliepky vydržali päť dní, no potom sa vzdali a
zaliezli znášať do hniezd. Medzičasom zahynulo deväť sliepok.
Ich telá pochovali v sade a oznámili, že príčinou smrti bola kokcidióza.
Whymper sa o tom nikdy nič nedozvedel, vajcia sa dodávali
načas a obchodníkov voz ich raz týždenne odvážal z
farmy.
Za ten čas Snehuliaka nikto nevidel. Povrávalo sa, že sa
skrýva na jednej zo susedných fariem, buď v Líščom lese alebo
na Majeri. Napoleonove vzťahy k okolitým farmárom sa medzitým
o čosi zlepšili. Zhodou okolností bola na dvore kopa dreva,
ešte spred desiatich rokov, keď sa rúbal bukový háj. Bolo dobre
presušené a Whymper poradil Napoleonovi, aby ho predal; pán
Pilkington aj pán Frederick mali záujem ho odkúpiť. Napoleon
rozmýšľal, komu z tých dvoch ho predať, a nevedel sa rozhodnúť.
Bolo však očividné, že keď sa prikláňal k rozhodnutiu predať
ho pánu Frederickovi, hovorilo sa, že Snehuliak je ukrytý v
Líščom lese, a keď sa prikláňal k Pilkingtonovi, vraj sa schováva
v Majeri.
Z jari sa zrazu zistilo čosi neslýchané. Snehuliak v noci
potajomky navštevuje farmu! Zvieratá to tak rozrušilo, že takmer
nemohli spávať. Povrávalo sa, že každú noc sa sem prikradne
pod rúškom tmy a pácha kadejaké zlo. Kradne obilie, prevracia
šechtáre, rozbíja vajcia, podupáva sadenice, ohlodáva kôru zo
stromov. Vždy, keď niečo nevyšlo, zakaždým sa to automaticky
zvalilo na Snehuliaka - rozbité okno či zapchatý odtok... určite
sa našiel niekto, kto tvrdil, že v noci sa sem zakradol Snehuliak,
ktorý to má všetko na svedomí. Keď sa stratil kľúč od skladu,
celá farma bola presvedčená, že ho Snehuliak hodil do studne.
Zvláštne, že tomu verili, hoci sa kľúč našiel pod vrecom s múkou.
Kravy jednoznačne vyhlasovali, že sa Snehuliak zakradol
do ich maštale a kým spali, vraj ich podojil. O potkanoch, ktoré
v tú zimu narobili nemálo problémov, sa hovorilo, že sú so Snehuliakom
v spojení.
Napoleon nariadil podrobné prešetrenie Snehuliakovej
- 45 -
činnosti. V sprievode svojich psov navrhol a vykonal podrobnú
prehliadku hospodárskych budov. Ostatné zvieratá ho nasledovali
v úctivej vzdialenosti. Po niekoľkých krokoch Napoleon
vždy zastal a oňuchal zem, hľadal Snehuliakove šľapaje, ktoré
by vraj spoznal po pachu. Čuchal v každom kúte, v stodole, v
maštali, v kurínoch, v zeleninovej záhradke a takmer všade našiel
Snehuliakove stopy. Priložil si rypák k zemi, niekoľko ráz sa
zhlboka nadýchol a zvolal hrozným hlasom: "Snehuliak! Bol tu!
Zreteľne ho cítim!" - a pri slove Snehuliak všetky psy zavrčali,
až krv tuhla v žilách, a cerili pritom tesáky.
Zvieratá boli nevýslovné vystrašené. Zdalo sa im, akoby
Snehuliak mal nejaký neviditeľný vplyv, akoby prenikal aj do
vzduchu okolo nich a všemožne ich ohrozoval. Večer ich všetkých
zvolal Kvičiak a s vystrašeným výrazom tváre povedal, že
im musí oznámiť veľmi vážnu vec.
"Druhovia!" zvolal Kvičiak, nervózne poskakujúc. "Odhalila
sa príšerná skutočnosť. Snehuliak sa zapredal Frederickovi
z Majera, ktorý plánuje zaútočiť na našu farmu a chce nás o ňu
pripraviť. Snehuliak sa má stať jeho poradcom. Ale je tu ešte
čosi horšie. Mysleli sme si, že Snehuliak sa vzbúril preto, lebo
je samoľúby a tvrdohlavý. Ale mýlili sme sa, druhovia. Viete,
aký mal na to dôvod? Snehuliak bol od samého začiatku v spojení
s Jonesom! Celý ten čas bol vlastne Jonesovým tajným
agentom. Svedčia o tom dokumenty, ktoré po sebe zanechal a
ktoré sme práve objavili. Domnievam sa, druhovia, že táto skutočnosť
kadečo vysvetľuje. Či sme sami na vlastné oči nevideli,
ako sa pokúsil kolaborovať - našťastie neúspešne - aby nás
ľudia porazili a zničili v Bitke pri kravíne?!"
Do zvierat akoby udrel blesk. Toto bola ešte väčšia hanebnosť,
ako keď zničil mlyn. Trvalo niekoľko minút, kým to celé
pochopili. Všetky sa pamätali, alebo si aspoň mysleli, že sa
pamätajú, ako ich Snehuliak viedol do útoku v Bitke pri kravíne,
ako ich zoraďoval a povzbudzoval pri každom útoku a ako sa
ani na chvíľu nevzdával, ani keď ho ranil výstrel z Jonesovej
pušky. Toto všetko na prvý pohľad akosi nenasvedčovalo tomu,
že by bol Jonesovým spojencom. Dokonca aj Boxer, ktorý sa
málokedy na niečo pýtal, bol zaskočený. Ľahol si, predné kopy-
46 -
tá zastrčil pod seba, privrel oči a úporné sa snažil usporiadať si
myšlienky.
”Neverím tomu," povedal, "Snehuliak statočne bojoval v
Bitke pri kravíne. Sám som ho videl. Či sme mu nedali titul Zvierací
hrdina prvého stupňa?"
"A to bola naša chyba, druh Boxer. Len teraz vieme -
všetko je to zachytené v tajných dokumentoch, ktoré sa našli -
že v skutočnosti nás chcel vohnať do záhuby."
"Ale veď bol ranený," pokračoval Boxer. "Všetci sme videli,
ako krvácal."
"To bola súčasť dohovoru!" zvolal Kvičiak. "Jonesov výstrel
ho len škrabol. Mohol by som vám to ukázať aj čierne na
bielom, keby ste vedeli čítať. Podľa dohovoru mal Snehuliak v
kritickom momente vydať povel na útek a vyprázdniť pole nepriateľovi.
A skoro sa mu to podarilo! Druhovia, dovolím si povedať,
že by sa mu to aj bolo podarilo, keby nie náš hrdinský
Vodca, druh Napoleon: nepamätáte sa na ten okamih, keď Jones
a jeho ľudia vnikli do dvora? Vtedy sa Snehuliak zrazu otočil,
dal sa na útek a mnoho zvierat s ním. A iste si pamätáte aj
to, že práve vo chvíli, keď sa začala šíriť panika a všetko sa
zdalo stratené, druh Napoleon vyskočil vpred s výkrikom ‘Smrť
ľudstvu' a zahryzol sa Jonesovi do nohy. Spomínate si, druhovia?"
vykrikoval Kvičiak a poskakoval z boka na bok.
Keď Kvičiak výjav tak plasticky opísal, zvieratám sa aj
zamarilo, že si spomínajú. V každom prípade sa však pamätali,
že v kritickom momente sa dal Snehuliak na útek. Ale Boxerovi
to stále nedalo pokoja.
"Neverím, že Snehuliak bol od začiatku zradca," povedal
napokon. "Čo urobil neskôr, to už je druhá vec. Ale verím, že v
Bitke pri kravíne bol statočným druhom."
"Náš Vodca, druh Napoleon," oznámil Kvičiak veľmi pomaly
a dôrazne, "sa vyjadril jednoznačne - jednoznačne, druh
Boxer - že Snehuliak bol od samého začiatku Jonesov agent;
áno, ešte oveľa skôr, ako sa vôbec začalo uvažovať o revolúcii."
"Ach, tak to je iné!" povedal Boxer. "Ak to hovorí druh
Napoleon, musí to byť pravda."
- 47 -
"To je ten správny postoj, druh Boxer!" zvolal Kvičiak, ale
ostatní si všimli, že malými žiarivými očkami vrhol na Boxera
škaredý pohľad. Už chcel odísť, no spätil sa a strhujúco dodal:
"Vyzývam vás všetkých, aby ste mali oči stále otvorené. Máme
oprávnené podozrenie, že niektorí Snehuliakovi agenti aj teraz
číhajú medzi nami!"
O štyri dni dal v podvečer Napoleon zvolať všetky zvieratá
na dvor. Keď sa zhromaždili, Napoleon vyšiel z domu; mal na
sebe obe vyznamenania (pretože nedávno si sám udelil titul
Zvierací hrdina prvého stupňa a Zvierací hrdina druhého stupňa),
okolo seba deväť veľkých psov, ktoré poskakovali a vrčali,
až zvieratám behal mráz po chrbte. Všetky sa v tichosti utiahli
na svoje miesta, akoby tušili, že sa schyľuje k čomusi strašnému.
Napoleon stál a prísne si premeriaval publikum, potom
piskľavo zakvíkal. V tom okamihu psy vyrazili dopredu, schmatli
štyri prasatá za uši a za hrôzostrašného bolestivého kvílenia ich
dotiahli k Napoleonovým nohám. Prasatám krvácali uši, psy
ochutnali krv a chvíľu boli ako besné. K všeobecnému údivu sa
tri psy vrhli na Boxera. Ten ich zbadal, nastavil veľké kopyto a z
výšky zrazil jedného z nich k zemi. Pes zavýjal o milosť a ostatné
dva ušli so stiahnutými chvostami. Boxer pozrel na Napoleona,
chcel vidieť, či má psa rozpučiť, alebo či ho má pustiť. Napoleon
zmenil výraz tváre a prísne zavelil Boxerovi, aby ho pustil;
kôň zdvihol nohu a doráňaný pes sa so skučaním odplazil.
Potom zavládlo ticho. Štyri prasatá čakali a triasli sa; vyzerali,
akoby mali vinu napísanú rovno na tvári. Napoleon ich
vyzval, aby sa priznali k zločinom. Boli to tie štyri prasatá, ktoré
protestovali, keď Napoleon zrušil nedeľňajšie zhromaždenia.
Bez nátlaku sa priznali, že boli so Snehuliakom v tajnom spojení
po celý čas od jeho vyhnanstva, že s ním spolupracovali pri
zničení mlyna a uzavreli s ním dohodu, že Zvieraciu farmu odovzdajú
do rúk pána Fredericka. Okrem toho im vraj Snehuliak
dôverne prezradil, že už dávno predtým bol Jonesovým tajným
agentom. Keď dohovorili, psy im okamžite prehrýzli krk a Napoleon
hrozným hlasom vyzval ostatné zvieratá, či sa aj niektoré
ďalšie nechcú k niečomu priznať.
- 48 -
Tri sliepky, ktoré boli vodkyňami neúspešnej vzbury kvôli
vajciam, vystúpili dopredu a vyhlásili, že sa im v sne zjavil Snehuliak
a nabádal ich, aby neposlúchali Napoleona. Aj tie prišli o
život. Jedna ovca prezradila, že sa vymočila do napájadla a že
ju na to naviedol, aspoň podľa jej slov, Snehuliak; ďalšie dve
ovce sa priznali, že zamordovali starého barana, mimoriadne
oddaného Napoleonovho stúpenca, tým, že ho na smrť unaháňali
okolo ohňa, keď trpel kašľom. Všetci boli na mieste popravení.
A tak sa odvíjalo klbko priznaní, až kým pred Napoleonovými
nohami neležala kopa mŕtvych tiel; vzduch bol ťažký od
pachu krvi, aký nepamätali od čias, keď vyhnali Jonesa.
Keď bolo po všetkom, zvieratá, čo ostali nažive, okrem
prasiat a psov, sa spoločne odplichtili preč. Bolo im nanič, celé
sa triasli. Nevedeli, čo ich zničilo väčšmi - zrada zvierat, čo sa
spolčili so Snehuliakom, alebo krutý trest, ktorého boli práve
svedkami. Za starých čias si pamätali rovnako krvavé scény,
ale teraz sa im všetko zdalo ešte oveľa horšie, lebo sa to dialo
medzi vlastnými. Odkedy Jones opustil farmu, nijaké zviera až
dodnes nezabilo iné zviera. Dokonca nikto nezabil ani len potkana.
Zašli ku kopčeku, kde stál rozostavaný mlyn, a spoločne
si políhali; túlili sa k sebe, akoby hľadali teplo - Ďatelinka, Muriela,
Benjamín, kravy, ovce, celý kŕdeľ husí a sliepok - všetky,
samozrejme okrem mačky, ktorá náhle zmizla, keď ich dal Napoleon
zavolať. Hodnú chvíľu nikto neprehovoril. Len Boxer ostal
stáť. Nepokojne sa vrtel, dlhým čiernym chvostom šibal z
boka na bok a od údivu občas kňučavo zaerdžal. Napokon prehovoril:
"Nerozumiem tomu. Neveril by som, že čosi také sa môže
prihodiť na našej farme. Chyba musí byť v nás samých. Vidím
len jediné východisko - pracovať ešte viac. Odteraz budem
ráno vstávať o hodinu skôr."
Pomalým klusom sa pobral smerom k lomu. A kým sa
uložil spať, nabral dve kopy kamenia a odvliekol ich k mlynu.
Zvieratá sa mlčky tlačili okolo Ďatelinky. Z kopčeka, na
ktorom ležali, sa im otváral široký výhľad na krajinu. Videli takmer
celú Zvieraciu farmu - dlhú pastvinu, ktorá sa tiahla až dolu
k hradskej, obilné pole, hájiček, napájadlo, osiaty lán, kde sa už
- 49 -
zazelenala pšenica, červené strechy domov na farme, komíny,
z ktorých sa kúdolil dym. Bol jasný jarný večer. Trávu a pučiace
živé ploty zlátilo zapadajúce slnko. Zrazu si tak trochu ohúrené
zvieratá uvedomili, že je to vlastne ich farma, že im patrí každý
kúsok jej zeme, a to ich dojímalo. Keď Ďatelinka pozrela dolu
stranou, do očí sa jej nahrnuli slzy. Keby vedela vyjadriť svoje
myšlienky, rozprávala by o tom, že takto si to nepredstavovali,
keď pred rokmi začali pracovať na zvrhnutí ľudskej rasy. Výjavy
hrôzy a zabíjania mali ďaleko od toho, na čo sa tešili v onú noc,
keď ich starý Major prvý raz podnietil k revolúcii. Ak si ona niekedy
predstavovala budúcnosť, tak to bol obraz spoločnosti,
v ktorej zvieratá nepoznajú hlad ani bič, všetky sú si rovné,
každé pracuje podľa svojich schopností, silní chránia slabších,
tak ako ona chránila prednou nohou čerstvo vyliahnuté kačiatka
v tú noc, keď rečnil Major. Namiesto toho - nechápala prečo –
dospeli k stavu, keď sa nikto neodvážil povedať, čo si myslí,
veď vrčiace psy sa potulovali všade, a ešte sa aj museli dívať
na to, ako ich druhov trhajú na kusy, lebo sa priznali k strašným
zločinom. Pritom vôbec nepomýšľala na vzburu alebo na neposlušnosť.
Vedela, že aj keď je to tak, ako je, majú sa oveľa lepšie
ako za Jonesových čias, a že najdôležitejšie je zabrániť návratu
ľudí. Nech by sa dialo čokoľvek, ona ostane oddaná, bude
usilovne drieť, plniť príkazy, podporovať Napoleonovo vedenie.
Ale predsa, ona i jej druhovia pôvodne verili v čosi iné, pre čosi
iné hrdlačili. Nie pre toto budovali veterný mlyn a stavali sa zoči-
voči guľkám z Jonesových pušiek. Takto teda Ďatelinka premýšľala,
no chýbali jej slová, nevedela sa vyjadriť.
Namiesto slov, ktoré nevedela nájsť, začala spievať Zvery
Anglicka. Ostatné zvieratá, čo sedeli okolo nej, sa pridali a
zaspievali si pieseň tri razy - veľmi melodicky, pomaly a trúchlivo,
tak ako nikdy predtým.
Práve dospievali tretí raz, keď k nim prišiel Kvičiak sprevádzaný
dvoma psami a tváril sa, že im musí povedať niečo
veľmi dôležité. Oznámil, že zvláštnym výnosom druha Napoleona
sa zakazuje spievať Zvery Anglicka.
Zvieratám to vyrazilo dych.
"Prečo?" zvolala Muriela.
- 50 -
"Lebo to už nie je potrebné, družka," odvetil Kvičiak prísne.
"Zvery Anglicka boli piesňou revolúcie. Ale revolúcia už je
dovŕšená. Popravy zradcov dnes popoludní boli jej posledným
dejstvom. Vonkajší aj vnútorný nepriateľ bol porazený. Vo Zveroch
Anglicka sme vyjadrovali túžbu po lepšej budúcnosti. A tá
už je tu. Preto pieseň odteraz nemá zmysel."
Hoci boli zvieratá vystrašené, niektoré z nich by aj zaprotestovali,
ale vtom ovce spustili svoj zvyčajný bľakot Štyri nohy
dobré, dve nohy zlé, čo trvalo niekoľko minút a vylúčilo akúkoľvek
možnosť diskusie.
A tak už nikto viac nepočul Zvery Anglicka. Namiesto
nich básnik Minimus zložil inú pieseň, ktorá sa začínala takto:
Zvieracia farma, Zvieracia farma,
za mňa nikdy nezažiješ jarma!
Spievali ju každú nedeľu ráno pri vztyčovaní zástavy, ale
ani slová, ani melódia nikdy zvieratám akosi neprirástli k srdcu
tak ako Zvery Anglicka.
- 51 -
VIII
O niekoľko dní nato, keď hrôza z popráv utíchla, niektoré
zvieratá sa rozpamätali - alebo si aspoň mysleli, že sa pamätajú
- na šieste prikázanie, ktoré hovorilo: "Nijaké zviera nezabije iné
zviera bez príčiny." Nuž tak alebo onak, na tie posledné dve
slovíčka zvieratá akosi pozabudli. Ale teraz už vedeli, že prikázanie
nebolo porušené. Veď niet pochýb, že zrada a sprisahanie
so Snehuliakom boli dostatočnou príčinou na popravu.
Celý ten rok zvieratá pracovali ešte tvrdšie ako predchádzajúci.
Bola to príšerná drina znova postaviť mlyn so stenami
dva razy hrubšími ako predtým, dokončiť ho v stanovenom termíne
a zároveň normálne pracovať na farme. Niekedy sa zvieratám
videlo, že pracujú dlhšie a dostávajú menej jedla ako za
Jonesových čias. Raz v nedeľu ráno im Kvičiak prečítal z kúska
papiera, čo držal v paprči, zoznam čísel, ktorý dokazoval, že
produktivita v jednotlivých odvetviach potravinárskej výroby sa
zvýšila o 200, 300 alebo 500 percent, podľa toho, čoho sa to
týkalo. Zvieratá nemali príčinu neveriť, najmä keď už si neveľmi
jasne spomínali na podmienky spred revolúcie. No aj tak mali
niekedy pocit, že by boli radšej, keby ich menej kŕmili číslami a
viac jedlom.
Odteraz všetky príkazy prichádzali prostredníctvom Kvičiaka
alebo niektorého iného prasaťa. Napoleona videli na farme
nanajvýš raz za dva týždne. A keď sa zjavil, už ho nesprevádzala
len ochranka psov, ale aj čierny kohútik, ktorý pochodoval
pred ním, a než Napoleon prehovoril, zakaždým zakikiríkal
ako trubač. Aj v dome vraj Napoleon býval oddelene od
ostatných. Pri stole ho obsluhovali dva psy, vždy jedával sám a
z porcelánového servisu Crown Derby, ktorý bol uložený v salóne,
vo vitríne príborníka. Podľa nového vyhlásenia sa odteraz
malo strieľať z pušky nielen na dve stanovené výročia, ale kaž-
52 -
dý rok aj na Napoleonove narodeniny.
O Napoleonovi sa už nikdy nehovorilo jednoducho ako o
"Napoleonovi". Vždy sa o ňom zmieňovali s úctou ako o "našom
Vodcovi, druhoví Napoleonovi" a prasatá mu rady vymýšľali aj
iné oslovenia, ako napríklad "Otec všetkých zvierat", "Postrach
ľudstva", "Ochranca ovčieho košiara", "Priateľ káčat" a podobne.
Kvičiakovi sa po lícach gúľali slzy, keď hovoril o Napoleonovej
múdrosti, o dobrote jeho srdca, o hlbokej láske, ktorú cíti ku
všetkým zvieratám, dokonca aj k tým nešťastným, ktoré ešte
vždy žijú v nevedomosti a porobe na iných farmách. Stalo sa
zvykom pripisovať mu každý úspech a každé šťastné riadenie
osudu. Napríklad jedna sliepka nezriedka vravela druhej: "Pod
vedením nášho Vodcu, druha Napoleona, som za šesť dní
zniesla päť vajíčok." Alebo dve kravy, ktoré pili z napájadla,
zvolali: "Aká výborná voda, vďaka vedeniu nášho druha Napoleona!"
Všeobecný pocit, ktorý vládol na farme, veľmi dobre
vystihol Minimus v básničke Druh Napoleon:
Ty priateľ sirôtok
a šťastia hojný tok!
Pán všetkých pomyjí - Tebe sa každý kloň!
Môj spev Ťa velebí
z lásky a potreby,
si slnko na nebi,
druh Napoleon!
Vďaka za Tvoje štedré dary,
veď každému sa tu dobre darí!
Vďaka za plné válovy, za život, čo nie je zhon!
Mladé i staré a tiež
potešiť radou vieš,
nad naším spánkom bdieš,
druh Napoleon!
Mať malé prasiatko,
čo by mi zakrátko
vyrástlo, hneď mu dám meno Lentvojleon!
- 53 -
Chce to len malý cvik
a získa dobrý zvyk,
splní Tvoj každý kvik,
druh Napoleon!
Napoleon báseň schválil a dal ju napísať na stenu veľkej stodoly
vedľa Siedmich prikázaní. Nad básňou sa vynímal portrét
Napoleona z profilu, ktorý namaľoval Kvičiak bielou farbou.
Medzičasom sa Napoleon prostredníctvom Whympera
zaplietol do komplikovaných obchodov s Frederickom a Pilkingtonom.
Drevo ešte stále nebolo predané. Z tých dvoch oň prejavil
väčší záujem Frederick, no nebol ochotný ponúknuť primeranú
cenu. Zároveň sa šírili správy, že Frederick so svojimi
chlapmi sa chystá napadnúť Zvieraciu farmu a zničiť veterný
mlyn, na ktorý tak zúrivo žiarlil. Vedelo sa aj to, že Snehuliak
bol ubitý v Majeri. Uprostred leta zvieratá vyplašilo priznanie
troch sliepok, ktoré doznali, že pod Snehuliakovým vplyvom
chystali sprisahanie s cieľom zavraždiť Napoleona. Okamžite
boli popravené a urobili sa nové bezpečnostné opatrenia na
Napoleonovu ochranu. Štyri psy strážili v noci jeho posteľ, každý
pri jednom rohu, a mladé prasiatko Ružička mu muselo ochutnávať
každé jedlo, či nie je otrávené.
Približne v tom istom čase sa rozniesli správy, že Napoleon
zariadil predaj dreva pánu Pilkingtonovi; okrem toho plánoval
uzavrieť stálu dohodu o výmene určitého druhu tovaru
medzi Zvieracou farmou a Líščím lesom. Vzťahy medzi Napoleonom
a Pilkingtonom, hoci len prostredníctvom Whympera,
boli teraz takmer priateľské. Zvieratá neverili Pilkingtonovi, bol
to predsa ľudský tvor, ale predsa len ho uprednostňovali pred
Frederickom, ktorého sa báli a zároveň ho nenávideli. Leto pomaly
ubiehalo a mlyn už bol skoro hotový, keď sa chýry o pripravovanom
zradnom útoku začali stupňovať. Povrávalo sa, že
Frederick sa chystá prísť s dvadsiatimi mužmi, všetci majú byť
vyzbrojení puškami a vraj už podplatil súd aj políciu, takže keby
sa zmocnil vlastníckych dokladov Zvieracej farmy, nikto by sa
ho na nič nevypytoval. A navyše sa z Majera šírili hrôzostrašné
fámy o tom, ako kruto Frederick zaobchádza so zvieratami.
- 54 -
Jedného starého koňa zbičoval na smrť, kravy vyhladoval, jedného
psa hodil do vyhne a po večeroch sa zabával tým, že
huckal proti sebe kohútov s ostrohami zo žiletiek. Zvieratám sa
od rozhorčenia búrila krv, keď počuli, čo sa tam deje, a zavše
sa aj dožadovali, aby mohli spoločne napadnúť Majer, vyhnať
odtiaľ ľudí a oslobodiť svojich druhov. Ale Kvičiak ich nabádal,
aby sa vyhýbali neuváženým činom a spoľahli sa na stratégiu
druha Napoleona.
No aj tak odpor voči Frederickovi rástol. Raz ráno prišiel
Napoleon do stodoly a oznámil, že nikdy nezamýšľal predať
drevo Frederickovi a že je pod jeho úroveň paktovať s takými
ničomníkmi. Holuby, ktoré stále lietali a šírili správy o revolúcii,
dostali zákaz vkročiť na pôdu Líščieho lesa a zároveň museli
zmeniť heslo Smrť ľudstvu na Smrť Frederickovi. Na sklonku
leta vyšli najavo ďalšie Snehuliakove machinácie. V pšenici vyrástlo
množstvo buriny - to Snehuliak počas jednej zo svojich
nočných návštev zamiešal do osiva semená buriny. Gunár, ktorý
o tomto sprisahaní vedel, sa Kvičiakovi priznal a vzápätí spáchal
samovraždu, prehltol jedovaté ľuľkové bobule. Okrem toho
sa zvieratá dozvedeli, že Snehuliak nikdy nedostal titul Zvierací
hrdina prvého stupňa, hoci niektoré tomu až doteraz verili. Bola
to len fáma, ktorú po Bitke pri kravíne šíril sám Snehuliak. On
totiž nielenže nebol vyznamenaný, ale bol dokonca pokarhaný
za zbabelosť. Zvieratá opäť užasli, ale Kvičiak ich čoskoro presvedčil,
že im zase zlyhala pamäť.
Na jeseň, po nepredstaviteľne vyčerpávajúcej námahe -
pretože takmer v tom istom čase prebiehala žatva - veterný
mlyn konečne stál. Ostávalo len nainštalovať zariadenie
(Whymper už vyjednával nákup), ale hrubá stavba bola hotová.
Napriek všetkým ťažkostiam, bez ohľadu na neskúsenosť, na
primitívne náradie, na toľké nešťastia, ktoré rok postihli, ba aj
napriek Snehuliakovej zrade stavbu dokončili presne v termíne.
Vyčerpané, no hrdé zvieratá kráčali okolo svojho výtvoru, ktorý
sa im zdal ešte krajší než predošlý. Navyše, steny boli dva razy
hrubšie. Teraz by ich zrútil len výbuch pušného prachu. A keď
si predstavili, ako sa od základu zmení ich život, keď lopaty
mlyna budú poháňať dynamá...keď si na to všetko pomysleli,
- 55 -
zabudli na únavu a s veselými pokrikmi poskakovali okolo mlyna.
Sám Napoleon sa v sprievode psov a kohúta zašiel pozrieť
na hotové dielo. Osobne zablahoželal zvieratám k ich úspechu
a oznámil, že mlyn pomenujú Napoleonov mlyn.
O dva dni nato zvolali zvieratá do stodoly na mimoriadnu
schôdzu. Keď Napoleon oznámil, že drevo predal Frederickovi,
úplne ich to ohúrilo. Zajtra vraj prídu Frederickove vozy a začnú
ho odvážať. Po celý čas, čo Napoleon predstieral priateľstvo s
Pilkingtonom, v skutočnosti sa vlastne tajne dohováral s Frederickom.
Všetky vzťahy s Líščím lesom sa prerušili; Pilkingtonovi
začali posielať urážlivé posolstvá. Holuby dostali príkaz vyhýbať
sa Majeru a zmeniť heslo Smrť Frederickovi na heslo Smrť Pilkingtonovi.
Zároveň Napoleon zvieratá ubezpečil, že všetky fámy
o chystanom útoku na Zvieraciu farmu sú neopodstatnené a
že legendy o Frederickovej krutosti voči zvieratám boli značne
zveličené. Pôvodcom všetkých týchto fám bol pravdepodobne
Snehuliak a jeho agenti. Zároveň vysvitlo, že Snehuliak sa neskrýval
v Majeri, že tam v skutočnosti ani nikdy nebol. Žil si -
a to podľa všetkého v riadnom prepychu - v Líščom lese; celé
tie roky si vlastne pekne-krásne hovel na penzii u Pilkingtona.
Prasatá boli úplne vo vytržení z Napoleonovho chytráctva.
Predstieraním priateľstva s Pilkingtonom prinútil Fredericka
zvýšiť cenu o dvanásť libier. Ale výnimočnosť Napoleonovho
génia, zdôraznil Kvičiak, bola v tom, že v skutočnosti nedôveroval
nikomu, ani Frederickovi. Frederick chcel zaplatiť za drevo
čímsi, čo volal šek, ale bol to len obyčajný kus papiera a na
ňom prísľub, že zaplatia. Napoleon však nenaletel. Žiadal platbu
v normálnych päťlibrových bankovkách, a to ešte pred odvozom
dreva. Frederick teda zaplatil; suma postačí práve na kúpu
mlynského zariadenia.
Vozy začali drevo rýchlo odvážať. Keď bolo preč, konala
sa ďalšia mimoriadna schôdza, aby si zvieratá prezreli Frederickove
bankovky. Napoleon sa blažené usmieval, s oboma vyznamenaniami
na hrudi si hovel na slame na pódiu a peniaze
mal vedľa seba úhľadne uložené na miske z čínskeho porcelánu
z kuchyne. Zvieratá v husom rade pomaly prechádzali okolo
- 56 -
a zízali na obsah misky. Boxer do nej strčil nos, aby bankovky
oňuchal, a tenučké biele papieriky sa v jeho dychu rozhýbali a
zašušťali.
O tri dni nastal príšerný virvar. Whymper, bledý ako stena,
sa prirútil hore chodníčkom na bicykli, na dvore ho odhodil a
vbehol rovno do domu. O chvíľu bolo z Napoleonových izieb
počuť tlmené výbuchy hnevu. Správa o tom, čo sa stalo, zachvátila
farmu ako lesný požiar. Bankovky boli falošné! Frederick
získal drevo zadarmo!
Napoleon okamžite zvolal zvieratá a hrozným hlasom
vyniesol nad Frederickom ortieľ smrti. Ak ho chytia, povedal,
zaživa ho uvaria. Zároveň vystríhal, že po tomto zradnom čine
sa dá očakávať to najhoršie. Frederick a jeho chlapi môžu začať
dlho pripravovaný útok. Ku všetkým prístupovým cestám
postavili stráže. Štyri holuby leteli do Líščieho lesa so zmierujúcim
posolstvom, ktoré možno opäť upraví vzťahy s Pilkingtonom.
Útok prišiel hneď na druhé ráno. Zvieratá práve raňajkovali,
keď dobehli pozorovatelia so správou, že Frederick a jeho
chlapi už prešli bránou. Zvieratá hrdinsky vyrazili do boja, ale
tentoraz ich nečakalo také hladké víťazstvo ako v Bitke pri kravíne
proti nim stálo pätnásť mužov so šiestimi puškami ktorí len
čo sa priblížili na takých štyridsať metrov, začali strieľať. Zvieratá
nemohli vydržať nápor paľby a svištiacich guliek, a hoci ich
Napoleon s Boxerom vytrvalo povzbudzovali, museli sa dať na
ústup. Niektoré už boli ranené. Útočisko našli v hospodárskych
budovách, odkiaľ opatrne vykúkali cez škáry a dierky. Celá veľká
pastvina aj s veterným mlynom bola v rukách nepriateľa.
Chvíľu sa dokonca zdalo, že aj Napoleon nevie, kam z konopí.
Chodil mlčky hore - dolu a mykal meravým chvostom. Všetci
Vrhali túžobné pohľady k Líščiemu lesu. Keby im Pilkington a
jeho ľudia pomohli, mali by vyhráte. Ale práve vtedy doleteli
holuby, ktoré tam vyslali deň predtým, a jeden z nich niesol
zdrap papiera od Pilkingtona. Ceruzou na ňom bolo napísané:
"Tak vám treba."
Medzitým sa Frederick a jeho chlapi zastavili pri mlyne.
Zvieratá ich sledovali a ustráchané si čosi šepkali. Dvaja z
- 57 -
chlapov vytiahli klin a ťažké kladivo. Chceli zbúrať mlyn.
"Vylúčené!" zvolal Napoleon. "Postavili sme príliš hrubé
steny. Nezvalia ich ani za týždeň. Odvahu, druhovia!"
Benjamín však pozoroval pohyby ľudí so zatajeným dychom.
Tí dvaja kladivom a klinom vydlabávali dieru povyše základov.
Pomaly, takmer pobavene, pokýval Benjamín dlhým
nosom.
"Hneď som si to myslel," povedal. "Viete, čo robia? O
chvíľu napchajú do tej diery výbušninu."
Zvieratá zdesene čakali. Teraz by bolo priveľmi riskantné
opustiť úkryt. O chvíľu videli, ako sa muži rozpŕchli na všetky
strany. Potom nastala ohlušujúca rana. Holuby zakrúžili vo
vzduchu a všetky zvieratá okrem Napoleona zaľahli na zem a
kryli si hlavy. Keď opäť vstali, z miesta, kde kedysi stál mlyn, sa
valil kúdol čierneho dymu. Pomaly ho odvieval vánok. Bolo po
veternom mlyne!
Pri tomto pohľade sa zvieratám vrátila odvaha. Strach a
zúfalstvo, ktoré pociťovali ešte pred chvíľou, sa stratili v návale
zlosti nad hanebným a opovrhnutia hodným skutkom. Ozvalo
sa v nich spravodlivé volanie po pomste, nečakali na ďalšie príkazy
a v jednom šíku vyrazili vpred do útoku proti nepriateľovi.
Tentoraz nedbali na nemilosrdné guľky, ktoré sa na nich sypali
ako krúpy. Bol to neľútostný, krutý boj. Ľudia znova a znova
strieľali a keď sa k nim zvieratá priblížili takmer na dosah, začali
sa oháňať palicami a kopať ich bagančami. Zabili kravu, tri ovce
a dve husi a skoro všetky zvieratá boli ranené. Dokonca aj Napoleonovi,
ktorý riadil operácie z tyla, guľka odfikla konček
chvostíka. Ale ani ľudia neobišli bez ujmy. Trom z nich Boxer
rozbil kopytom hlavu, jedného nabrala krava rohom do brucha,
z iného zas Dorka a Cinta skoro stiahli nohavice. A keď deväť
psov z Napoleonovej osobnej stráže, ktoré dostali príkaz zakradnúť
sa popri plote, zaútočilo na ľudí zboku a začalo ich zúrivo
hrýzť, ľudí pochytila panika. Pochopili, že im hrozí nebezpečenstvo
obkľúčenia. Frederick zakričal na svojich chlapov,
aby zmizli, kým sa dá, a zbabelý nepriateľ vzápätí utekal ani o
život. Zvieratá ich prenasledovali až na koniec poľa a uštedrili
im ešte posledné kopance, keď sa driapali cez tŕnistý plot.
- 58 -
Vyhrali, ale krvácali a boli na konci so silami. Pomaly
krivkali späť k farme. Pohľad na mŕtvych druhov vystretých na
tráve ich dojímal k slzám. Na chvíľu sa s hlbokým smútkom ticho
pristavili pri mieste, kde voľakedy stál ich veterný mlyn. Veru,
nebolo ho; zmizol takmer posledný pamätník ich obrovskej
námahy. Dokonca aj základy boli čiastočne zničené. Keby ho
chceli stavať znovu, nemohli by už použiť popadané kamene
ako predtým. Tentoraz aj tie boli fuč. Výbuch ich rozmetal do
vzdialenosti až niekoľko sto metrov. Akoby mlyn nikdy ani nebol.
Ako sa blížili k domom, Kvičiak, ktorý sa z nevysvetliteľných
dôvodov nezúčastnil v boji, poskakoval im v ústrety, krútil
chvostíkom a žiaril spokojnosťou. Zrazu sa od domu ozval osamelý
výstrel.
"Načo ten výstrel?" spýtal sa Boxer.
"Na oslavu víťazstva!"
"Akého víťazstva?" spýtal sa Boxer. Kolená mu krvácali,
stratil podkovu, naštiepil si kopyto a dobrý tucet brokov mu uviazol
v zadných nohách.
"Akože akého víťazstva, druh Boxer? Či sme nevyhnali
nepriateľa z našej zeme? Z posvätnej zeme Zvieracej farmy?"
"Ale zničili nám mlyn. A my sme na ňom robili dva roky!"
"A čo na tom? Postavíme si nový. Ak budeme chcieť, vybudujeme
aj šesť mlynov. Ty si nevážiš, druh Boxer, čo sme
práve vykonali? Nepriateľ ovládol práve toto územie, na ktorom
teraz stojíme, ale my sme si pod vedením druha Napoleona
vybojovali späť každý centimeter!"
"Teda máme len to, čo sme mali predtým," povedal Boxer.
"A v tom je naše víťazstvo," odvetil Kvičiak.
Odkrivkali do dvora. Boxera mučivo boleli rany po brokoch
pod kožou zadnej nohy. Predstavoval si, koľko námahy by
stálo znovu postaviť mlyn od základov a v duchu sa na ňu pripravoval.
Zároveň si však prvý raz uvedomil, že má už dvanásť
rokov a jeho mocné svaly už zrejme nie sú tým, čím bývali.
Ale keď zvieratá videli viať zelenú zástavu, keď začuli
slávnostné salvy - dokopy sedem - a keď Napoleon predniesol
- 59 -
prejav, v ktorom vyzdvihol ich bojovného ducha, zrazu mali pocit,
akoby to predsa len bolo veľké víťazstvo. Zvieratá, ktoré
padli v boji, slávnostne pochovali. Boxer a Ďatelinka ťahali rebrinák,
ktorý slúžil ako pohrebný voz, a na čele sprievodu kráčal
sám Napoleon. Celé dva dni prebehli v znamení osláv. Odzneli
prejavy, ozýval sa spev, duneli slávnostné salvy a každé zviera
dostalo mimoriadny prídel potravy - dobytok jablko, vtáky a hydina
za hrsť zrna a psy po tri sucháre. Oznámilo sa, že boj názvu
Bitka o veterný mlyn. Zvieratá sa zároveň dozvedeli, že
Napoleon zaviedol nové vyznamenanie, Rad zelenej zástavy,
ktoré si sám udelil. Vo všeobecnom veselí sa zabudlo na nešťastnú
záležitosť s bankovkami.
O pár dní nato prasatá v pivnici domu objavili debničku
whisky. Keď obsadili dom, pri prvej prehliadke si ju nevšimli. V
tú noc sa z farmy niesol spev, do ktorého sa, na všeobecné
prekvapenie, miešali tóny piesne Zvery Anglicka. Asi okolo pol
deviatej vybehol zadnými dverami Napoleon s cylindrom pána
Jonesa na hlave, prehnal sa okolo dvora a znova zmizol v dome.
Ráno panovalo v okolí domu mŕtve ticho. Ani jedno prasa
nejavilo známky života. Bolo už skoro deväť hodín, keď sa zjavil
Kvičiak; kráčal pomaly, skľúčene, so zakalenými očami, ovisnutý
chvost sa mu hompáľal, vyzeral ako veľmi vážne chorý. Zvolal
zvieratá a oznámil im hroznú vec. Druh Napoleon zomiera!
Ozval sa hlasný nárek. Každé dvere na farme podstlali
slamou a zvieratá chodili po špičkách. So slzami v očiach sa
jeden drahého pýtali, čo by si počali, keby ich Vodca opustil.
Rozniesol sa chýr, že Snehuliakovi sa nakoniec predsa len podarilo
vpašovať Napoleonovi do jedla jed. O jedenástej opäť
vyšiel Kvičiak s ďalším vyhlásením. Ako posledný skutok na
tejto zemi urobil druh Napoleon slávnostné rozhodnutie: pitie
alkoholu sa má trestať smrťou.
No k večeru sa predsa len zdalo, že Napoleonovi sa polepšilo,
a na druhý deň im Kvičiak už mohol oznámiť, že je na
najlepšej ceste k vyzdraveniu. Podvečer už opäť pracoval a na
druhý deň sa zvieratá dozvedeli, že Whymperovi kázal, aby kúpil
príručky o varení piva a o destilovaní. O týždeň vydal Napoleon
príkazy, že malá lúčka za sadom, z ktorej predtým pláno-
60 -
vali urobiť oddychovú zónu pre zvieratá po výkonnom veku, sa
má poorať. Pastvina je vraj už vyčerpaná a potrebuje znovu
vysadiť; vysvitlo, že Napoleon chce na nej zasiať jačmeň.
Asi v tom istom čase sa udiala zvláštna príhoda, ktorú
zvieratá akosi nemohli pochopiť. Raz v noci sa na dvore ozval
hrozný lomoz, načo všetky zvieratá vybehli z maštali. Bola mesačná
noc. Na zemi pri zadnej stene stodoly, na ktorej bolo napísaných
Sedem prikázaní, ležal zlomený rebrík a vedľa neho
roztiahnutý a omráčený Kvičiak - pri paprči lampáš, maliarska
štetka a prevrátená nádobka s bielou farbou. Psy ho okamžite
obkolesili a len čo sa vládal postaviť na nohy, odeskortovali ho
do domu. Zvieratá netušili, o čo ide, okrem Benjamína, ktorý
chápavo pokýval nosiskom a tváril sa, že on tomu rozumie, hoci
nepovedal nič.
O pár dní, keď Muriela čítala Sedem prikázaní, všimla si,
že je tam aj ďalší bod, ktorý si zvieratá zle pamätajú. Doteraz si
mysleli, že piate nariadenie bolo: Nijaké zviera nebude piť alkohol,
ale na dve slová pozabudli. V skutočnosti prikázanie znelo:
Nijaké zviera nebude piť alkohol do ne m o t y.
- 61 -
IX
Boxerovo naštiepené kopyto sa hojilo zdĺhavo. Deň
po oslavách víťazstva začali zvieratá opäť stavať veterný mlyn.
Boxer odmietol vziať si čo len jediný deň voľna, bral to ako otázku
cti, nikto si nesmel ani všimnúť, že má bolesti. Večer sa
potajomky priznal Ďatelinke, že kopyto ho veľmi trápi. Tá mu ho
liečila obkladmi z byliniek, ktoré požula, a spolu s Benjamínom
naňho naliehali, aby toľko nepracoval. Tvrdil, že už má len jednu
životnú túžbu - kým odíde na zaslúžený odpočinok, chce
vidieť, ako mlyn pracuje. Na začiatku, keď sa prvý raz vytvárali
zákony Zvieracej farmy, určila sa hranica dôchodkového veku
pre prasatá od dvanásť rokov, pre kravy od štrnásť, pre psov od
deväť, pre ovce od sedem, pre sliepky a husi od päť rokov. Dohodli
sa na štedrých penziách. Zatiaľ síce nijaké zviera nešlo do
dôchodku, no v poslednom čase sa o tomto probléme hovorilo
čoraz častejšie. Teraz, keď sa políčko za sadom vyčlenilo na
jačmeň, začalo sa povrávať, že sa oplotí koniec veľkej lúky a že
tam vznikne pastvinová zóna pre starých vyslúžilcov. Kone vraj
majú dostávať dva a pol kila zrna na deň, v zime osem kíl sena
a na sviatky nejakú mrkvu alebo jablko navyše. Boxer mal dovŕšiť
dvanásť rokov na sklonku budúceho leta.
Časy boli zlé; zima krutá ako tá minulá a jedla stále menej
a menej. Opäť sa znížili všetky prídely potravy, len psov a
prasiat sa to netýkalo. Priveľké rovnostárstvo v porciách, vysvetľoval
Kvičiak, by bolo proti princípom animalizmu. Navyše,
ľahko presvedčil ostatné zvieratá, že nemajú nedostatok jedla,
aj keď sa im to zdá. Na istý čas však určite bude treba urobiť
nejaké úpravy prídelov (Kvičiak zásadne hovoril o "úpravách",
nikdy nie o "znižovaní"), ale v porovnaní s časmi za Jonesa sú
vraj na tom oveľa lepšie. Prenikavým hlasom chrlil čísla, ktorými
podrobne dokázal, že majú viac ovsa, viac sena, viac repy ako
- 62 -
za Jonesa, že majú kratší pracovný čas, že pitná voda má lepšiu
kvalitu, že sa dožívajú vyššieho veku, že prežije väčšia časť
mláďat, že v maštaliach majú viac slamy a menej bĺch. Zvieratá
uverili každému jeho slovu. Pravda, všetko, čo súviselo s Jonesom,
sa im už takmer vytratilo z pamäti. Isteže, život bol teraz
ťažký a bezútešný, často boli hladné a neraz im bolo zima, a
keď nespali, celý čas pracovali. No kedysi to bolo nepochybne
horšie. Rady tomu verili. A navyše, vtedy boli otrokmi a teraz sú
slobodné - práve v tom je podstatný rozdiel, ako zakaždým zdôrazňoval
Kvičiak.
A hladných krkov pribúdalo. Na jeseň štyri prasnice takmer
odrazu vrhli dokopy tridsaťjeden prasiat. Mladé prasiatka
boli strakaté a keďže Napoleon bol jediný kanec na farme, ľahko
uhádnuť, kto bol ich otcom. Oznámilo sa, že neskôr, keď sa
nakúpia tehly a trámy, postaví sa v záhrade škola. Zatiaľ ich
vychovával sám Napoleon v kuchyni. Výbeh mali v záhrade a
nesmeli sa hrať s ostatnými zvieratami.
Približne v tom čase sa ustanovilo aj pravidlo, že keď sa
prasa a ktorékoľvek iné zviera stretnú na chodníčku, to druhé
zviera musí ustúpiť; okrem toho smeli všetky prasatá bez rozdielu
nosiť v nedeľu na chvostíku zelenú stužku.
Farma zaznamenala pomerne úspešný rok, ale stále bolo
málo peňazí. Na stavbu učebne potrebovali nakúpiť tehly,
piesok, vápno a zároveň bolo načase začať šetriť aj na zariadenie
mlyna. Ďalej dokúpiť petrolej a sviečky, cukor pre Napoleona
(ostatným prasatám ho zakázal, vraj priberajú) a doplniť
bežné potreby, ako nástroje, klince, špagát, uhlie, drôt, staré
železo, sucháre pre psov. Predali časť sena a úrody zemiakov,
podpísali dohodu o odpredaji až šesťsto vajec týždenne, takže
sliepky v ten rok horko-ťažko vysedeli toľko kuriat, aby sa ich
stav ako-tak zachoval. Prídely, skrátené v decembri, sa vo februári
opäť znížili a v maštaliach sa zakázalo svietiť, aby sa ušetril
petrolej. No prasatám sa podľa všetkého vodilo dobre, dokonca
očividne priberali. Raz popoludní koncom februára zacítili
zvieratá na dvore teplú, sýtu, chutnú vôňu, akú dovtedy nepoznali,
šírila sa z malého domáckeho pivovaru za kuchyňou, ktorý
za Jonesových čias nikto nepoužíval. Ktosi povedal, že je to
- 63 -
vôňa vareného jačmeňa. Zvieratá hltavo poťahovali vzduch a
rozmýšľali, či dostanú na večeru teplú záparu. Ničoho takého
sa však nedočkali a nasledujúcu nedeľu sa dozvedeli, že odteraz
je všetok jačmeň vyhradený len pre prasatá. Pole za sadom
už bolo nanovo vysiate jačmeňom. Čoskoro k nim prenikla
zvesť, že každé prasa má prídel pol litra piva na deň a sám Napoleon
dva litre, ktoré mu podávali v polievkovej mise značkového
servisu Crown Derby.
Ak na zvieratá čakali ťažké chvíle, vždy boli ubezpečené,
že život je teraz oveľa dôstojnejší ako predtým. Viac sa spievalo,
rečnilo, bolo viac ceremónií. Napoleon prikázal, aby sa raz
týždenne konalo čosi ako spontánna manifestácia, ktorej cieľom
by boli oslavy zápasov a víťazstiev Zvieracej farmy. V stanovený
čas zvieratá zanechali prácu a vojensky zoskupené pochodovali
pozdĺž hraníc farmy - na čele kráčali prasatá, potom
kone, za nimi kravy, ovce a nakoniec hydina. Psy šli po boku
sprievodu a celkom vpredu si vykračoval Napoleonov čierny
kohút. Boxer a Ďatelinka vždy niesli zelený transparent so znakom
kopyta a rohu a s nápisom Nech žije druh Napoleon! Potom
sa recitovali básne zložené na Napoleonovu počesť, Kvičiak
predniesol prejav, v ktorom podrobne oboznámil prítomných
s nárastom potravinovej výroby, a niekedy zadunel aj
slávnostný výstrel z pušky. V spontánnych manifestáciách sa
najviac vyžívali ovce; keď sa niekto sťažoval (a veruže niektoré
zvieratá sa ponosovali, keď práve neboli nablízku prasatá alebo
psy), že tým len strácajú čas a musia dlho postávať v chlade,
ovce ich zakaždým umlčali svojím bľakotavým "Štyri nohy dobré,
dve nohy zlé!" Väčšina zvierat si však oslavy obľúbila. Tešilo
ich, keď sa im pripomínalo, že sú naozaj samy sebe pánmi a že
pracujú len a len pre vlastné blaho. Počas sprievodov, pri piesňach,
pri Kvičiakovom vyratúvaní čísel, za rachotu výstrelu z
pušky, za kikiríkania kohúta a trepotu zástavy boli aspoň na istý
čas schopné zabudnúť, že majú prázdne žalúdky.
V apríli vyhlásili Zvieraciu farmu za republiku a vynorila
sa potreba zvoliť prezidenta. Jediného kandidáta - Napoleona,
zvolili jednohlasne. V ten istý deň sa vyhlásilo, že sa objavili
ďalšie dokumenty svedčiace o Snehuliakovom spojenectve s
- 64 -
Jonesom. Vyšlo najavo, že Snehuliak sa nielenže lsťou usiloval
o porážku zvierat v Bitke pri kravíne, ako si doteraz zvieratá
mysleli, ale že dokonca otvorene bojoval na Jonesovej strane.
V skutočnosti on viedol ľudí a vrhal sa do boja s výkrikom "Nech
žije ľudské pokolenie!" Zranenie na chrbte, ktoré si niektoré
zvieratá ešte vždy pamätali, mu spôsobil Napoleon vlastnými
zubami.
Uprostred leta sa zrazu po niekoľkých rokoch vrátil na
farmu havran Mojžiš. Vôbec sa nezmenil, stále nič nerobil a tak
ako vždy zanietene hovoril o Lízankovej vysočine. Vzlietol na
vyčnievajúcu hradu, trepotal krídlami a aj hodinu bol schopný
rozprávať svoje báje komukoľvek, kto bol ochotný počúvať.
"Tam hore, druhovia," hovoril vážne a otŕčal mohutný zobák
smerom k oblohe, "tam hore, rovno za tým tmavým mrakom,
ktorý vidíte, leží Lízanková vysočina, šťastná to krajina, v ktorej
my, úbohé zvieratá budeme oddychovať na večnosť uchránené
od lopoty!" Dokonca tvrdil, že ju pri jednom zo svojich výškových
letov aj navštívil a že videl večné ďatelinové polia a ploty z
lanových pochúťok a hrudiek cukru. Mnohé zvieratá mu uverili.
Keď tak uvažovali o svojom živote - veď jednostaj iba hladovali
a večne sa lopotili - či by nebolo spravodlivé, keby po takomto
živote existoval niekde inde lepší svet? Ťažko bolo pomenovať
vzťah prasiat k Mojžišovi. Všetky pohŕdavo vyhlasovali, že reči
o Lízankovej vysočine sú klamstvá, no napriek tomu ho nechali
na farme a hoci nepracoval, určili mu skromný prídel piva na
deň.
Keď sa Boxerovi kopyto zahojilo, pracoval ešte usilovnejšie
ako predtým. Vlastne toho roku všetky zvieratá dreli ako
otroci. Okrem bežnej práce na farme a obnovenej výstavby
mlyna pribudla ešte škola pre mladé prasatá, s ktorou sa začalo
v marci. Niekedy boli dlhé hodiny hrdlačenia a nedostatok jedla
priam na nevydržanie, ale Boxer nikdy nepoľavil. Ani len slovíčkom
alebo náznakom nedal najavo, že už na tom so silami nie
je tak ako kedysi. Len jeho vzhľad sa trocha zmenil; už sa tak
neleskol ako voľakedy a mohutné boky akoby sa mu scvrkávali.
"Boxer sa pozviecha, keď vyraší jarná tráva," nádejali sa zvieratá,
ale jarná tráva vyrašila a Boxer nepriberal. Niekedy, keď na
- 65 -
svahu, ktorý viedol na vrchol lomu, napäl svaly, mocujúc sa s
dajakým bremenom, to vyzeralo, akoby ho na nohách držala už
len pevná vola. Vtedy bolo vidieť, ako jeho pery tvarujú slová
"Budem pracovať ešte viac!, ale hlas mu zlyhával. Ďatelinka a
Benjamín ho opätovne upozorňovali, aby dával na seba pozor,
ale on si ich vôbec nevšímal. Blížili sa jeho dvanáste narodeniny.
Jemu to však bolo jedno - nech sa deje čokoľvek, hlavná
vec, že sa nazbiera slušná kopa kameňa, kým pôjde na zaslúžený
odpočinok.
V jeden neskorý letný večer sa po farme rozchýrilo, že
Boxerovi sa niečo stalo. Po celodennej práci sa sám vybral odtiahnuť
k mlynu náklad kamenia. Nuž veru, chýr bol pravdivý. O
chvíľu sa prihrnuli holuby so správou: "Boxer spadol! Leží na
boku a nemôže sa postaviť!"
Asi polovica zvierat z farmy sa rozbehla k vŕšku, na ktorom
stál mlyn. A naozaj, Boxer tam ležal medzi ojami voza, krk
mal vyvrátený a nevládal zdvihnúť hlavu. Pohľad sklený, slabiny
zarosené potom. Z úst mu vytekal tenučký pramienok krvi. Ďatelinka
si k nemu kľakla. "Boxer!" zvolala, "Čo ti je?" "Pľúca,"
zašepkal Boxer. "Ale to nič. Myslím, že postavíte ten mlyn aj
bezo mňa. Už sa nazbierala slušná zásoba kamenia. Tak či tak
mi ostával iba mesiac. Pravdu povediac, práve som sa začínal
tešiť na odpočinok. Benjamín tiež starne, možno i jemu dovolia
ísť do dôchodku a bude mi robiť spoločnosť."
"Musíme okamžite zohnať pomoc," povedala Ďatelinka.
"Bežte niekto povedať Kvičiakovi, čo sa stalo..."
Všetky zvieratá sa okamžite rozbehli späť k domu, aby
Kvičiakovi zvestovali novinu. Ostala len Ďatelinka a Benjamín,
ktorý si ľahol k Boxerovi a bez slova od neho dlhým chvostom
odháňal muchy. Asi tak o štvrť hodiny prišiel Kvičiak, tváril sa
skormútene a prejavoval účasť. Oznámil, že druh Napoleon
prijal správu o nešťastí jedného z najoddanejších pracovníkov
farmy s hlbokým poľutovaním a hneď začal podnikať kroky, aby
Boxera poslal do willingdonskej nemocnice. Zvieratá to trochu
znepokojilo. Okrem Moly a Snehuliaka ešte nijaké zviera neopustilo
farmu a myšlienka, že by sa ich chorý druh mal dostať
do rúk ľuďom, sa im nepozdávala. No Kvičiak ich rýchlo pre-
66 -
svedčil, že vo veterinárnej nemocnici vo Willingdone budú Boxera
liečiť oveľa úspešnejšie ako tu na farme. Asi o polhodinu
sa Boxer trochu pozviechal, horko-ťažko sa postavil na nohy
a odkrivkal do stajne, kde mu už Ďatelinka a Benjamín pripravili
dobrú slamenú podstielku.
Nasledujúce dva dni ostal Boxer v maštali. Prasatá poslali
veľkú fľašu ružových liekov, ktorú našli v lekárničke v kúpeľni,
a Ďatelinka ich dávala Boxerovi dvakrát denne po jedle.
Večer si k nemu ľahla a rozprávala mu, kým Benjamín odháňal
muchy. Boxer si nelámal hlavu s tým, čo sa prihodilo. Keby vyzdravel,
mohol by si požiť ešte zo tri roky; tešil sa na pokojné
dni, ktoré bude tráviť v rohu rozľahlej pastviny. Bolo by to vlastne
prvý raz, čo by mal čas študovať a cibriť si myseľ. Zvyšok
života sa vraj chystá venovať výuke ostatných dvadsiatich
dvoch písmen abecedy.
No Benjamín a Ďatelinka mohli byť s Boxerom len po
pracovnom čase a s vozom poňho prišli napoludnie. Všetky
zvieratá pleli repu pod dozorom jedného z prasiat, keď ich zrazu
prekvapil uháňajúci Benjamín; rútil sa od hospodárskych budov
a z plného hrdla híkal. Zvieratá prvý raz videli Benjamína
rozrušeného - vlastne prvý raz ho videli takto cválať. "Rýchlo,
rýchlo!" kričal. "Poďte! Boxera berú preč!" Zvieratá sa hnali k
hospodárskym budovám. A skutočne, na dvore stál veľký krytý
voz, ktorý ťahali dva kone; na bokoch voza bolo čosi napísané
a na mieste pre kočiša sedel chlap s nizučkým cylindrom a prešibaným
výrazom v tvári. Boxerova stajňa bola prázdna.
Zvieratá sa zhŕkli okolo voza. "Do videnia, Boxer!" znelo
zborovo. "Do videnia!"
"Hlupáci! Hlupáci!" vykrikoval Benjamín, skákal okolo
nich a vrýval do zeme stopy svojich malých kopýtok. "Hlupáci!
Nevidíte, čo je napísané na tom voze?“ Zvieratá sa zarazili a
stíchli. Muriela začala slabikovať. Benjamín ju však odstrčil
a uprostred mŕtveho ticha prečítal:
"Alfréd Simmonds, konský bitúnok, výroba gleja, Willingdon.
Spracovanie kostí a koží. O prepravu postarané. Neviete,
čo to znamená?! Boxera berú ku konskému mäsiarovi!"
Všetky zvieratá skríkli od hrôzy. Vtedy muž na kozlíku ši-
67 -
bol kone a tie sa miernym poklusom pohli von z dvora. Všetky
zvieratá za ním, kričiac z plného hrdla. Ďatelinka sa prebila dopredu.
Voz naberal čoraz väčšiu rýchlosť. Ďatelinka sa pokúšala
pohnať svoje stuhnuté údy do cvalu, no zmohla sa iba na
klus. "Boxer!" volala. "Boxer! Boxer! Boxer!" A práve vtedy, akoby
počul ten virvar zvonku, vystrčil Boxer z okienka na zadnej
stene voza hlavu s bielym pásom na nose.
"Boxer!" kričala Ďatelinka hrozným hlasom. "Boxer! Poď
von! Rýchlo, vyskoč! Berú ťa na smrť!"
Všetky zvieratá začali kričať: "Vyskoč, Boxer! Vyskoč!"
Lenže voz zrýchľoval a vzďaľoval sa. Nebolo jasné, či
Boxer rozumel Ďatelinke, alebo nie. O chvíľu sa však jeho tvár
z okna vytratila a z útrob voza sa ozvalo strašné dunenie kopýt.
Boxer sa usiloval prekopať von. Boli časy, keď by jediným kopancom
rozmlátil celý voz na triesky. Žiaľ, sily ho opúšťali a o
chvíľu zvuk kopýt pomaly tíchol, až celkom zamkol. V žiali zúfalstva
začali zvieratá naliehať na kone, ktoré ťahali voz, aby
zastavili. "Druhovia! Druhovia!" volali. "Neberte vlastného brata
na smrť!" Tie hlúpe zvery boli však príliš obmedzené, aby si
uvedomili, o čo ide, a tak len stiahli uši dozadu a pridali do kroku.
Boxerova tvár sa viac v okienku nezjavila. Príliš neskoro
komusi napadlo, že by bolo treba predbehnúť voz a zavrieť drevenú
bránu - práve v tej chvíli voz cez ňu prešiel a rýchlo mizol
na ceste. Odvtedy už Boxera nikto nevidel.
O tri dni nato sa zvieratá dozvedeli, že Boxer zomrel v
nemocnici vo Willingdone napriek všetkej starostlivosti, akej sa
len koňovi môže dostať. Správu prišiel oznámiť Kvičiak. Tvrdil,
že bol pri Boxerovi v posledných chvíľach života.
"Bol to ten najdojemnejší pohľad!" povedal, zdvihol paprču
a utrel si slzu. "Zotrval som pri jeho posteli až do konca. A
keď už sa k nemu schyľovalo, keď už ledva rozprával, zašepkal
mi do ucha, že ľutuje iba jedno - že nás opúšťa a neuvidí dokončený
mlyn. 'Vpred, druhovia’ zašepkal. 'Vpred v mene revolúcie!
Nech žije Zvieracia farma! Nech žije druh Napoleon! Napoleon
má vždy pravdu!' To boli jeho posledné slová, druhovia."
Kvičiakov výraz sa zrazu zmenil. Na chvíľu stíchol a maličkými
očkami vrhal na všetky strany podozrievavé pohľady, až
- 68 -
potom pokračoval.
Dopočul sa, že v čase Boxerovho odvozu sa vraj rozšíril
hlúpy a zlomyseľný chýr. Niektoré zvieratá si všimli, že na voze
bol nápis Konský bitúnok a sadli na lep fámam, že Boxera vezú
ku konskému mäsiarovi. Je až neuveriteľné, aké hlúpe sú niektoré
zvieratá. Bezpochyby, povedal dotknuto, krútil chvostom a
poskakoval zboka nabok, bezpochyby poznajú svojho Vodcu,
druha Napoleona, a vedia, že by také čosi nikdy neurobil. Vysvetlenie
je skutočne veľmi jednoduché. Predtým bol voz majetkom
konského mäsiara, odkúpila ho veterinárna nemocnica a
ešte nestihli zatrieť starý nápis. Tak vzniklo to nedorozumenie.
Zvieratám sa úžasne uľavilo. A keď Kvičiak vykreslil ďalšie
detaily od Boxerovej smrteľnej postele, tú obdivuhodnú starostlivosť,
ktorej sa mu dostalo, keď rozprával o drahých liekoch,
čo Napoleon bez váhania zaplatil a ani sa len nepozastavil
nad ich vysokou cenou, pochybnosti ich opustili a smútok,
ktorý pociťovali nad stratou priateľa, zmiernilo pomyslenie, že
aspoň zomrel šťastný.
Nasledujúcu nedeľu sa na schôdzi zjavil sám Napoleon a
predniesol stručný smútočný prejav na Boxerovu počesť. Povedal,
že nebolo možné preniesť na farmu pozostatky oplakávaného
druha, aby ho tu pochovali, ale dal urobiť veľký veniec z
vavrínov z tunajšej záhrady a poslal ho na Boxerov hrob. A o
niekoľko dní chcú prasatá usporiadať spomienkový večierok na
Boxerovu pamiatku. Napoleon skončil prejav tým, že pripomenul
dve Boxerove najobľúbenejšie heslá - Budem pracovať ešte
viac a Druh Napoleon má vždy pravdu - ktoré, ako povedal Napoleon,
by si malo osvojiť každé zviera.
V deň večierku prišiel z Willingdonu nákladný voz a priviezol
do domu veľkú drevenú debnu. V tú noc sa ozýval hlasitý
spev, po ktorom nasledovalo čosi ako zúrivá hádka, ktorá sa
skončila asi o jedenástej úžasným rinčaním skla. Celé dopoludnie
nasledujúceho dňa sa nikto v dome ani len nehol, nuž a povrávalo
sa, že prasatá sa pravdepodobne dostali k nejakým peniazom,
keďže si mohli kúpiť ďalšiu debničku whisky.
- 69 -
X
Roky ubiehali. Ročné obdobia sa striedali, krátke životy
zvierat sa rýchlo napĺňali. Prišiel čas, keď sa už nikto nepamätal
na obdobie spred revolúcie, okrem Ďatelinky, Benjamína, havrana
Mojžiša a niekoľkých prasiat.
Muriela bola mŕtva; ani Cinta, Ďuska a Lapaj už nežili.
Jones zomrel v dome pre opilcov na inom konci krajiny. Na Boxera
sa zabudlo, spomínali len tí, čo ho poznali. Z Ďatelinky sa
stala tučná kobyla, mala stuhnuté kĺby a trochu jej slzili oči.
Pred dvoma rokmi dosiahla dôchodkový vek, ale v skutočnosti
nijaké zviera na zaslúženom odpočinku nebolo. O tom, že v
rohu pastviny sa urobí útulok pre staršie zvieratá, sa už dávno
prestalo hovoriť. Napoleon bol teraz kanec v rokoch a vážil skoro
stosedemdesiat kíl. Kvičiak bol taký tučný, že ledva mu bolo
vidieť oči. Len Benjamín sa skoro nezmenil, iba čo trochu ošedivel
okolo nozdier a od Boxerovej smrti bol ešte zachmúrenejší
a mlčanlivejší ako predtým.
Na farme bolo veľa nových zvierat, hoci prírastky neboli
až také, ako sa kedysi dávno očakávalo. Pre mnohé novonarodené
zvieratá bola revolúcia len akousi matnou tradíciou, o ktorej
sa iba hovorilo; no a potom tu boli aj nakúpené zvieratá, ktoré
nikdy predtým o revolúcii nepočuli. Na farme žili teraz okrem
Ďatelinky ešte tri kone. Statné zvieratá, robotné, oddané, ale
veľmi hlúpe. Nikto z nich nebol schopný dostať sa v abecede za
písmeno B. Prijímali všetko, čo sa im povedalo o revolúcii a o
princípoch animalizmu, najmä od Ďatelinky, ktorú uctievali, akoby
im bola matkou. Bolo však otázne, či vôbec niečomu z
toho rozumeli.
Farma teraz celkom prosperovala, bola tu lepšia organizácia
práce. Dokonca sa rozšírila o dve polia, ktoré kúpili od
Pilkingtona. Konečne sa úspešne podarilo dokončiť výstavbu
- 70 -
mlyna, farma vlastnila mláťačku a zdvihák na seno, podarilo sa
pristaviť ešte aj nejaké budovy. Whymper si kúpil ľahký dvojkolesový
koč. No mlyn sa zatiaľ nepoužíval na výrobu elektriny.
Mlel zrno a prinášalo to celkom slušný finančný zisk. Zvieratá
ťažko pracovali na stavbe druhého mlyna; keď bude hotový,
povrávalo sa, vraj zapoja dynamá. Ale o pohodlí, o ktorom kedysi
Snehuliak nabádal snívať, o maštaliach s elektrickým
osvetlením, s teplou a studenou vodou, o trojdňovom pracovnom
týždni... o tom sa viac nehovorilo. Napoleon vyhlásil takéto
myšlienky za nepriateľské duchu animalizmu. Skutočné šťastie,
povedal, spočíva v statočnej práci a v skromnosti.
Vyzeralo to tak, akoby farma bohatla bez toho, že by bohatli
zvieratá, samozrejme okrem prasiat a psov. Možno aj preto,
že prasiat a psov bolo veľa. Nedalo sa však povedať, že by
tieto zvieratá svojím spôsobom nepracovali. Kvičiak neúnavne
zdôrazňoval, koľko majú práce s dohľadom nad farmou a s jej
organizáciou. Ostatné zvieratá boli priveľmi hlúpe, aby takú
prácu pochopili. Kvičiak vysvetľoval, koľko hodín a hodín musia
neúnavne tráviť nad takými záhadnými záležitosťami, ako sú
fascikle , "hlásenia", "zápisnice" a "vyhlásenia". Boli to veľké
hárky papiera, ktoré museli celé popísať a keď už ich mali hotové,
pálili sa v ohnisku. Bola to najdôležitejšia činnosť pre blaho
farmy, hovorieval Kvičiak. Lenže ani prasatá ani psy sa vlastnou
prácou nepodieľali na výrobe potravín; pritom ich bolo veľmi
veľa a mali ohromnú chuť do jedla.
Ostatní žili stále rovnako, aspoň pokiaľ im pamäť siahala.
Väčšinou hladovali, spali na slame, pili z napájadla a dreli na
poliach. V zime ich trápil chlad, v lete muchy. Niekedy si tí starší
namáhali zahmlenú pamäť a pokúšali sa vybaviť si, či sa im
v porevolučných dňoch, hneď keď vyhnali Jonesa, žilo lepšie
alebo horšie ako teraz. Nepamätali sa. Jednoducho nemali s
čím porovnávať svoj terajší život. Nemohli sa o nič oprieť okrem
Kvičiakových čísel, ktoré jednoznačne svedčili o tom, že všetko
sa len zlepšuje a zlepšuje. Bol to neriešiteľný problém, no aj tak
mali málo času premýšľať o týchto záležitostiach. Iba Benjamín
sa tváril, že si pamätá každý detail svojho dlhého života a veľmi
dobre vie, že to nikdy nebolo, ani nemohlo byť inak - teda ani
- 71 -
lepšie, ani horšie - že hlad, lopota a sklamania sú nemenné zákony
života.
No zvieratá sa nevzdávali nádeje. Navyše, ani na okamih
nezabudli na česť a výsadu, že sú príslušníkmi Zvieracej
farmy. Ešte vždy boli Jedinou farmou v celom grófstve - v celom
Anglicku! - kde všetko vlastnili a organizovali zvieratá. Ani jedno
z nich, ani z tých najmladších či z tých, ktoré sem priviezli z fariem
na míle vzdialených, nad tým nikdy neprestávali žasnúť.
Keď počuli slávnostnú salvu a videli zelenú vlajku trepotať sa na
stožiari, srdcia sa im napĺňali nehynúcou hrdosťou a v prejavoch
sa vždy vracali k dávnym hrdinským časom: k vyhnaniu
Jonesa, k spísaniu Siedmich prikázaní, k veľkým bitkám, v ktorých
porazili ľudských interventov. Nevzdali sa ničoho zo svojich
pôvodných snov. Stále verili v zvieraciu republiku, ktorú im
predpovedal Major, keď na nedozerné zelené lány Anglicka
nevstúpi ľudská noha. Možno to nebude tak skoro, možno ju
nezažije ani jedno z týchto zvierat, ale jej čas raz určite príde.
Potajomky sa tu a tam ozvala dokonca aj melódia Zverov Anglicka.
Každé zviera na farme ju poznalo, ale nikto by sa neodvážil
zaspievať ju nahlas. Možno mali ťažký život, možno nie
všetky sny sa im naplnili, ale jedno si uvedomovali: nie sú ako
iné zvieratá. Ak mali hlad, aspoň to nebolo preto, že kŕmili tyranských
ľudí; ak ťažko pracovali, tak len pre seba. Nikto medzi
nimi nekráčal na dvoch nohách. Nijaké zviera neoslovovalo iné
zviera "pane". Všetky zvieratá si boli rovné.
V ktorýsi deň, začiatkom leta prikázal Kvičiak ovciam,
aby ho nasledovali, a odviedol ich na kúsok zanedbanej pôdy
na druhom konci farmy, zarastený mladými briežkami. Ovce
tam celý deň pod Kvičiakovým dohľadom spásali mladé výhonky.
Keďže bolo teplo, prikázal ovciam, aby na noc ostali tam,
kde sú a večer sa vrátil sám. Celý týždeň ovce nikto nevidel.
Väčšinu času s nimi trávieval Kvičiak. Vraj ich učí novú pieseň a
potrebuje na to pokoj.
Jedného príjemného večera sa ovce vrátili; zvieratá práve
skončili prácu a zberali sa k hospodárskym budovám, keď sa
zrazu z dvora ozvalo hrôzostrašné konské erdžanie. Zvieratá
zmeraveli. Bol to Ďatelinkin hlas. Zaerdžala ešte raz a všetko
- 72 -
sa húfne vovalilo do dvora. A tam zbadali to, čo videla Ďatelinka.
Prasa kráčalo na zadných nohách!
Áno, bol to Kvičiak. Dosť nemotorne – nebol zvyknutý takýmto
spôsobom prenášať toľkú váhu - ale predsa len úspešne
udržiaval rovnováhu a vykračoval si po dvore. O chvíľu vyšiel z
hlavnej budovy farmy dlhý zástup prasiat; všetky kráčali na
zadných nohách. Niektorým to išlo lepšie, iným horšie, podaktoré
sa trochu knísali a očividne by sa im zišla palica, ale všetky
úspešne prešli okolo dvora. Napokon sa ozval príšerný brechot
psov a prenikavé zakikiríkanie čierneho kohúta, načo vyšiel majestátne
vzpriamený sám Napoleon a vrhal na všetky strany
pohŕdavé pohľady; psy poskakovali okolo neho.
V paprči niesol bič.
Zavládlo mŕtve ticho. Prekvapené a zhrozené zvieratá sa
zhŕkli a sledovali dlhý zástup prasiat pomaly kráčajúcich po
dvore. Akoby sa svet obrátil naruby. Keď pominul prvý údes,
zvieratá zrazu napriek všetkému - napriek hrozbe psov i zvyku
nikdy sa nesťažovať, ktorý sa v nich počas tých rokov zakorenil,
nech sa deje čokoľvek - začali dávať najavo svoj protest. No
práve v tom okamihu, akoby na povel, spustili ovce úžasný bľakot:
"Štyri nohy dobré, dve nohy lepšie! Štyri nohy dobré,
dve nohy lepšie!"
Trvalo to päť minút v jednom kuse. Keď ovce stíchli, nebola
už príležitosť protestovať, lebo prasatá odpochodovali do
domu.
Benjamín zacítil na pleci dotyk nozdier. Obzrel sa. Bola
to Ďatelinka. Starecké oči mala kalnejšie ako kedykoľvek predtým.
Bez slova ho jemne potiahla za hrivu a viedla na koniec
stodoly, kde bolo napísaných Sedem prikázaní. Chvíľu stáli a
civeli na dechtovú stenu s bielymi písmenami.
"Už mi neslúži zrak," povedala napokon. "Ani keď som
bola mladá, nevedela som prečítať, čo je tam napísané. Ale zdá
sa mi, že stena vyzerá inakšie. Sú tie prikázania presne ako
bývali, Benjamín?"
Prvý raz porušil Benjamín svoju zásadu a prečítal, čo
- 73 -
stálo na stene. Teraz tam bolo len jedno jediné prikázanie:
VŠETKY ZVIERATÁ SÚ SI ROVNÉ,ALE
NIEKTORÉ ZVIERATÁ SÚ SI ROVNEJŠIE.
Potom sa ani nezdalo čudné, keď na druhý deň prasatá,
ktoré dohliadali na prácu na farme, držali v paprčiach biče. A
nik sa nečudoval ani nad správou, že si kúpili rádio, chceli si
dať zaviesť telefón a predplatili si noviny a časopisy. Už sa nikto
nepozastavoval nad tým, že sa Napoleon prechádza po dvore s
fajkou v ústach - nie, ani keď prasatá povyťahovali zo skríň šaty
a obliekali si ich. Sám Napoleon nosieval čierny kabát, jazdecké
nohavice a kožené gamaše a jeho najobľúbenejšia prasnica sa
ukazovala v šatách z moaré hodvábu, ktoré pani Jonesová nosievala
v nedeľu.
Asi o týždeň prišlo raz popoludní na farmu niekoľko dvojkolesových
bričiek. Zástupcovia susedných fariem boli pozvaní
na inšpekciu. Prezreli si celú farmu a vyjadrili veľký obdiv nad
tým, čo videli, zapôsobil na nich najmä mlyn. Zvieratá práve
pleli repu. Pracovali usilovne, iba čo zdvihli hlavy, no nevedeli,
či sa majú báť väčšmi prasiat alebo ľudí.
Večer sa z domu ozývali výbuchy smiechu a hlasitý
spev. Zvieratá zaujal hluk zmiešaných hlasov a zrazu ich posadla
zvedavosť. Čo sa tam len môže diať, teraz, keď sa zviera
stretlo s človekom ako rovný s rovným? Spoločne sa začali tichučko,
ako sa len dalo, zakrádať do záhrady.
Pri bráničke vystrašene zastali, ale Ďatelinka ich viedla
ďalej. Po špičkách sa zakradli až k domu a vyššie zvieratá, ktoré
dočiahli na okno, nazreli do salónu. Tam, pri dlhom stole,
sedelo šesť farmárov a šesť prominentných prasiat, Napoleon
na čestnom mieste za vrchstolom. Prasatá sa podľa všetkého
cítili v kreslách absolútne pohodlne. Spoločnosť hrala karty,
teraz práve na chvíľu prestali, očividne, aby si pripili. Koloval
veľký krčah a poháre sa znova a znova napĺňali pivom. Nikto si
nevšimol začudovane tváre zvierat, ktoré civeli za sklom.
Pán Pilkington z Líščieho lesa vstal s pohárom v ruke. O
chvíľu poprosí spoločnosť, aby si pripili. Ale predtým cíti povin-
74 -
nosť prehovoriť niekoľko slov.
S veľkým uspokojením konštatuje - a myslí, aj ostatní
prítomní - že dlhé obdobie nedôvery a nedorozumení pominulo.
Boli časy - nie že by on alebo niekto z tu prítomných zdieľal tie
pocity – ale predsa len boli časy, keď sa na zvrchovaných majiteľov
Zvieracej farmy pozeralo - nie, nepovedal by nepriateľsky,
ale skôr s určitými škrupuľami zo strany ľudských susedov.
Viedlo to k nepríjemným incidentom, šírili sa falošné fámy. Zdieľali
pocit, že farma, ktorú vlastnia a riadia prasatá, sa vymyká
z bežného rámca a mohla by spôsobiť nepokoje na susedných
farmách. Priveľa farmárov sa neopodstatnene domnievalo, že
na takejto farme musí nevyhnutne zavládnuť svojvôľa a chaos.
Znervózňovala ich predstava neblahého vplyvu na ich vlastné
zvieratá, alebo dokonca aj na ich zamestnancov. Ale všetky tie
pochybnosti sú teraz zažehnané. Dnes on a jeho priatelia navštívili
Zvieraciu farmu, prezreli si každý jej kúsok na vlastné oči
- a čo videli? Nielen zavádzanie najmodernejších metód, ale aj
disciplínu a poriadok, ktoré by mali byť príkladom všetkým farmárom.
A je presvedčený, že menejcenné zvieratá tu pracujú
viac a dostávajú menej potravy ako na ktorejkoľvek inej farme.
Skutočne, on i jeho kolegovia dnes videli mnoho vecí, ktoré
okamžite zavedú aj na svojich farmách.
Svoje postrehy by ukončil tým, povedal, že by rád vyzdvihol
pocity priateľstva, ktoré existujú a mali by existovať medzi
Zvieracou farmou a jej susedmi. Záujmy prasiat a ľudí nikdy
neboli a nemali by byť v rozpore. Usilujú sa predsa o to isté a
majú rovnaké ťažkosti. Vari nie sú pracovné problémy všade
rovnaké? V tejto chvíli pán Pilkington očividne mienil obšťastniť
spoločnosť vopred pripravenou múdrosťou, lenže sa priveľmi
roztatáril. Po dlhom zadúšaní, keď mu zružoveli všetky laloky
brady, podarilo sa mu zo seba dostať: "Vy sa musíte naťahovať
s menejcennými zvieratami a my s nižšími triedami." Tento
bonmot vyvolal salvu nadšenia. Pán Pilkington ešte raz zablahoželal
prasatám k nízkym prídelom a dlhému pracovnému času;
všimol si vraj, že na Zvieracej farme čosi ako rozmaznávanie
vôbec nemá miesto.
A teraz, povedal na záver, poprosil by spoločnosť, aby
- 75 -
vstala s plnými pohármi. "Páni," zakončil Pilkington, "pripíjam
na úspech vašej Zvieracej farmy!"
Všetci nadšene vyvolávali na slávu a dupali. Napoleon
bol taký uveličený, že vstal a podišiel k pánu Pilkingtonovi, aby
si s ním štrngol. Keď ovácie utíchli, ostal stáť a naznačil, že aj
on by chcel povedať niekoľko slov.
Ako všetky Napoleonove prejavy, i tento bol krátky a
vecný. Aj on bol rád, že obdobie nezhôd je za nimi. Dlho sa šírili
fámy - a mal veľa dôvodov domnievať sa, že ich rozchyroval
istý nežičlivý nepriateľ - že on a jeho kolegovia pôsobia akosi
skazonosne, dokonca podvratné. Povrávalo sa, že majú v úmysle
rozdúchavať nepokoje medzi zvieratami na ostatných
farmách. Nič však nie je ďalej od pravdy! Ich jediným želaním,
teraz aj v minulosti, bolo žiť so susedmi v mieri a udržiavať s
nimi riadne obchodné vzťahy. Farma, ktorú má česť riadiť, dodal,
je akýmsi družstevným podnikom. Majetkovoprávne je spoločným
vlastníctvom všetkých prasiat.
Neverí, povedal, že by ktosi ešte mohol vrhať na farmu
tieň podozrenia, no aj tak nastali v poslednom čase určité zmeny
v zabehanom chode farmy, ktoré majú ešte väčšmi prispieť k
jej dobrej povesti. Doteraz mali zvieratá na farme taký hlúpy
zvyk oslovovať jeden druhého druh. S tým však treba skoncovať.
Ďalším zvláštnym zvykom, ktorého pôvod nepoznali, bol
pravidelný nedeľný pochod okolo lebky akéhosi kanca, priklincovanej
na stĺpe v záhrade. Aj s tým sa skoncuje, lebku už zahrabali.
Návštevníci určite videli zelenú zástavu na stožiari. Ak
áno, pravdepodobne si všimli aj to, že z nej už odstránili biely
znak kopyta a rohu. Odteraz to bude jednoducho zelená zástava.
K znamenitému susedskému prejavu pána Pilkingtona
mal iba jednu kritickú poznámku. Pán Pilkington hovoril o Zvieracej
farme. Samozrejme, nemohol vedieť, lebo Napoleon to
práve oznamuje prvý raz - že názov Zvieracia farma sa ruší.
Odteraz sa bude volať Panská farma, čo je jediný správny a
pôvodný názov.
"Páni," zakončil Napoleon, "pripíjam si s vami tak ako
predtým, a predsa len trochu inak. Naplňte si poháre po okraj.
- 76 -
Páni, a teraz môj prípitok: Na úspech Panskej farmy!"
Znovu sa ozvali výbuchy nadšenia a poháre sa vyprázdnili
do dna. Zvieratám, ktoré na tento výjav nazerali zvonku, sa
zdalo, akoby sa im pred očami diala prečudesná vec. Čo sa to
len zmenilo v obličaji prasiat? Ďatelinkin starecký zakalený pohľad
blúdil z jednej tváre na druhú. Jedno prasa malo päť briad,
druhé štyri, iné tri. Ale čo sa to na nich vytrácalo, menilo? Keď
utíchol potlesk, spoločnosť sa opäť chopila kariet a pokračovala
v prerušenej hre; zvieratá sa potichu odkradli preč.
Neprešli však ani dvadsať metrov, keď ustrnuli. Z domu
sa zrazu ozvala hlasitá vrava. Okamžite sa nahrnuli späť k oknám.
Áno, prepukla tam zúrivá hádka. Ozýval sa krik, búchanie
pästí do stola, padali zlostné protesty a iskrili podozrievavé pohľady.
A to všetko preto, lebo Napoleon a pán Pilkington hrali
naraz zeleným esom.
Dvanásť hlasov burácalo hnevom - jeden ako druhý. Teraz
už bolo jasné, čo sa to dialo s tvárami prasiat. Zvieratá vonku
hľadeli z prasaťa na človeka, z človeka na prasa a opäť z
prasaťa na človeka; nedalo sa však už rozoznať, kto je kto.
NOVEMBER 1943 - FEBRUÁR 1944
- 77 -